5. Ilúzia a realita manželstva

(...a potom sa vzali....)

Ako sa hovorí v rozprávkach: potom sa vzali a šťastne žili, pokiaľ nezomreli.... rozprávky veľmi obozretne končia svadbou a o tom, ako šťastne do smrti žili, radšej nehovoria, lebo už by to nebolo rozprávkové...

Pred desiatimi rokmi sa robil rozsiahly a kvalitný sociologický výskum vo veľkomestskej populácii, ktorý skúmal manželské páry, rodiny a deti vo veku 14-15 rokov, ktoré vypovedali o svojich rodičoch a rodinách. Zistilo sa veľa zaujímavých vecí. Zisťovalo sa napríklad to, kto z manželov má v rodine rozhodujúce slovo (išlo o páry stredného veku). Zistilo sa, že v každej dvadsiatej rodine má rozhodujúce slovo muž. V ostatných prípadoch mala rozhodujúce slovo žena. Ak napísali, že rozhodujú spoločne, rovnako, tak sa to porovnávalo s názorom detí a tie vo väčšine prípadov odpovedali, že rozhodujúce slovo má mama.

Pri odpovedi na otázku, kto disponuje s peniazmi a kto o nich rozhoduje sa zistilo, že v 5,7% s peniazmi disponuje muž. V ostatných prípadoch ide o systém „stojky“ a o peniazoch rozhoduje manželka. (ide o veľkomestskú populáciu)

Zisťovalo sa, kto je v manželstve nespokojnejší a s čím je nespokojný. Nespokojnosť bola častejšia u žien a najviac boli nespokojné s podielom mužov na domácich prácach. Je zaujímavé, že podľa výskumu, deti odpovedali, že častejšie sa s nimi rozpráva mama než otec. O problémoch s nimi hovorí najčastejšie mama a otec s nimi hovorí častejšie len o športe a politike. O svojej práci s deťmi hovorí len mama, otec o svojej práci s deťmi doma nehovorí. Predstavme si teraz otázku, ako odovzdávať kontinuitu mužského povolania. Muž menej zasahuje do voľby povolania dieťaťa a aj v tomto smere sa stráca jeho autorita. V prípade, že muž v tomto smere zasahoval, tak jeho názor bol voči názoru dieťaťa veľmi často veľmi konfliktný - hádali sa. Tradičná autorita otca sa prejavovala len v tom, že ak otec odo mňa niečo chce, tak to vždy len rozkáže, ako napísali deti. Keď mama niečo chce, tak niekedy ma o to požiada. V tejto jedinej oblasti sa prejavovala tradičná autorita.

Ak sa nad tým zamyslíme, nemôžeme sa čudovať, že mladé ženy v poradniach veľmi často hovoria, že teraz už voči svojmu otcovi necítia nepriateľstvo. S mamou som si ako tak rozumela, boli obdobia, kedy som si nerozumela, ale s otcom, s tým som si nerozumela. Takýto postoj je pre budúcnosť zlý.

Aj v prípade, že deti odpovedali, že v určitej oblasti obaja rodičia rozhodujú rovnako, tak z upresňujúcej otázky vyplynulo, že síce obaja rovnako, ale nakoniec to predsa dopadne podľa toho, ako chce mama.

Celkový záver nebol potešujúci: Muž dnes žije v rodine ženy. Žena žije v rodine, s ktorou nie je spokojná. Muž teda žije v rodine ženy, ktorá nie je s touto rodinou spokojná. Záver ukazuje, že to v takejto rodine môže sotva harmonicky a dobre klapať. Myslím si, že vzhľadom na poznatky poradenskej praxe sa za uplynulých desať rokov sa asi sotva niečo podstatne zmenilo.

Vytrvalé mýty o manželstve:

1. Manželstvo je v podstate lotéria, a preto nemá zmysel sa na manželstvo pripravovať. Prečo by som so sebou niečo robil, veď manželstvo je lotéria a buď vyhrám a všetko bude v poriadku, alebo mám smolu a vytiahol som si zlý lós. Ľudia s týmto názorom nebudú na sebe pracovať a nebude ich zaujímať ani výber partnera. Ako si má vybrať, keď ide o lotériu...
   Ľudia, ktorí majú tento názor, sa veľmi často rozvádzajú. Ak zistia, že partner je tým zlým lósom, tak je čas, aby si vytiahli iný a pokúsili sa o výhru...
2. Žena sa musí vždy obetovať pre blaho rodiny - ide o mýtus, ktorý tvrdošijne prežíva z doby, kedy bolo úplne iné sociálne zloženie, kedy žena bola takmer vždy sociálne a ekonomicky závislá na mužovi. Ak tento mýtus prežíva v súčasnej rodine, spôsobuje veľa zla. Ak si chlapec zo svojej rodiny prinesie, že žena sa musí vždy obetovať pre blaho rodiny a berie to ako úplnú samozrejmosť, o ktorej sa nehovorí, nediskutuje, je jasné, že to bude od manželky vyžadovať. Manželka je ale vychovaná inak, tento mýtus neprijíma a príde k závažným rozkolom, keď bude požadovať jeho podiel na domácich prácach: starostlivosť o domácnosť, pretože sú obaja zamestnaní, starostlivosť o dieťa, pretože je to aj jeho dieťa. Často na to narážame, ak žena chce pokračovať v kariére. Ide o tzv. dvojkariérové manželstvá: žena má svoju kariéru, muž má svoju kariéru a ani jeden sa jej nechce vzdať v prospech partnera a väčšinou nie to sú ani ochotní posudzovať z toho hľadiska, kto z nich má v kariére väčšiu možnosť prospieť spoločnosti, ľuďom... Potom sa stáva, že muž má neporovnateľne nižšie šance v kariére ako žena, ktorá musí ustúpiť. Napríklad: žena vyučujúca na vysokej škole mala dať prednosť manželovi, ktorý robil malú technickú funkciu stredoškoláka, pretože on je muž a má právo na realizáciu, ona sa mu musí obetovať a skončiť s vysokoškolskou pedagogickou kariérou - priniesol si so sebou totiž názor, že žena sa musí vždy obetovať kvôli manželovi, lebo on jej nemieni tolerovať to, že dvakrát týždenne bude mať studenú večeru, pretože ona prednáša (bolo to bezdetné manželstvo).
   Pozor teda na takéto prežívajúce mýty, s ktorými sa často prichádza do poradne a hovoria: „...to som si o nej nemyslel..., že je taká.... to som o ňom nevedela...“ Ukazuje to tiež na to, ako „hlboko“ sa poznali pred svadbou. Niekedy povedia aj otrasnejšiu vetu: „On to o sebe hovoril, že je taký, ale ja som mu neverila... on ma varoval, že je pedant na poriadok a toto neznesie... ale ja som mu neverila...“ alebo „on to síce hovoril, ale ja som si povedala, že si ho prevychovám, keď bude môj...“ Ide o závažný omyl, ktorý zdieľajú väčšinou ženy. Nikoho neprevychováme, až bude náš.
3. Po svadbe sa manželia stávajú vlastníctvom partnera - v negatívnom zmysle - to, čo vlastním, je moje a ja určujem a rozhodujem, čo s tým budem robiť. ide o obmedzovanie partnera „tvoj voľný čas nepatrí tebe.... tvoj koníček je totálne blbý, tak sa mu nebudeš venovať.... mňa futbal nezaujíma, tak sa naň nebudeš pozerať.... ja tie tvoje ukvákané opery počúvať nebudem, ale ty tiež nie.... tú tvoju kamarátku neznášam, tak sa s ňou nebudeš stýkať, pretože si moja manželka...“ partner sa nám stáva majetkom, ku ktorému si privlastňujeme právo rozhodovať o ňom. Privádza to až ku kurióznych detailov: „bude ťa zaujímať to, čo zaujíma mňa.... budeš si myslieť a mať také názory, aké mám ja a keď nie, tak nie si môj manžel, pretože ty si môj majetok, vlastníctvo a my musíme byť úplne totožní...“ Ľudia nikdy nie sú totožní. Je tragédia, keď to jeden partner vnucuje druhému, ale je to katastrofa, keď sa stretnú partneri, ktorí obaja majú tento názor a každý z nich si myslí, že ten druhý sa musí totálne prispôsobiť.
   Niekedy sa to v miernejšej podobe objavuje v obdobnej situácii, ako keď si prišiel sťažovať inžinier, že je veľmi nešťastný. Manželka lekárka, mali dve zdravé deti, všetko by bolo v poriadku... ale „my si nerozumieme“... Za touto všeobecnou frázou sa dá ukryť takmer všetko. Skúmali sme teda, v čom si nerozumejú. Zistili sme, že oni nemyslia úplne rovnako, nemajú rovnaké názory na to, čo sa deje vo svete, v rodine a nemajú tiež rovnaké pocity.... pán inžinier bol presvedčený, že pokiaľ sú manželmi, musia rovnako cítiť, rovnako myslieť, rovnako reagovať.... a keď to tak nie je, tak nie sú vlastne manželia, nie sú jednotou... Nebolo mu možné, ako inteligentnému človekovi, vysvetliť, že muž nie je žena a žena nie je muž, že nikdy sa nemôžu totálne zhodnúť a ani keby boli dvaja muži alebo dve ženy, tak sa totálne nezhodnú, lebo každý z nás je originál. Medzi nimi neišlo o nezhody v závažných veciach - ale „ako to, že tebe sa viac páči toto zátišie, keď mne sa páči tamto... musíme sa zjednotiť, ktoré zátišie sa nám páči, inak nie sme manželia....“ Možno to znie paradoxne, ale ľudia, ktorí sú vzdelaní, prichádzajú do poradne aj s takýmito problémami a argumentujú vznešenými úvahami o jednote, láske, splynutí duší... a cítiť za tým sebecký nárok na partnera.
4. Obe strany sa budú po celý život v manželstve chovať rovnako, ako sa chovali na začiatku spoločného života - t.j. akého som si ťa brala, tak takého ťa odovzdám pri rozvode alebo do zeme pri pohrebe. Človek sa ale vyvíja a nie je možné, aby ostal rovnaký ako vo chvíli svadby. Ak dôjde k vývoju, potom ten, ktorý má tento mýtus, sa cíti byť podvedený, pretože to nie je tá, ktorú som si bral. Žena sa ale mení, stane sa matkou, musí sa zmeniť. Aj muž sa mení. Človek sa mení v jednotlivých vývojových etapách. Ak tento fakt neprijímajú a berú to ako sklamanie, určitú zradu, tak sa dostávajú do pozície „ty si môj majetok a ja mám nárok na to, aby si ostal taký, akého som si ťa kúpil, inak by som musel výrobok reklamovať“.
5. Mýtus: keď sa manželstvo rozpadáva, upevní sa narodením ďalšieho dieťaťa, je tragédiou tretieho, dieťaťa. Ide o veľmi húževnatý mýtus, ktorý vedie k tomu, že pri nezhodách v rodine vám dobrá duša poradí: majte ďalšie dieťa a bude to dobré.... To určite, majte ďalšie dieťa a na 90% bude zdrojom a hromozvodom vášho zlého manželstva. Chyba je už v tom, že dieťa nemá prísť preto, aby sme sa my dvaja prestali hádať. Dieťa tak nie je darom našej manželskej lásky, ktorý si vzájomne dávame, ale znižujeme ho na prostriedok - dieťa prichádza ako prostriedok na niečo, prostriedok, aby utužilo naše manželstvo, samé o sebe pre nás nemá hodnotu a dôstojnosť.
   Často to počujeme v rodinách alkoholikov: „mali sme dve deti, ale poradili mi, že keď pije a pije, aby sme mali tretie, že to bude lepšie...“ Nemusím asi hovoriť, ako „lepšie“ to v takýchto prípadoch býva.
   Manžel si nájde milenku a rada manželke: „rýchlo s ním otehotnej, milenku nechá a bude všetko v poriadku...“ Niekedy sa to tak stane, ale veľmi často sa stane, že otehotnie aj milenka a manžel odíde za milenkou a nechá manželku s dieťaťom, ktoré čaká....
   Ide o veľmi nebezpečný mýtus - dieťa nie je prostriedok na zlepšovanie manželského súžitia, dieťa je dar, veľký dar, ktorý si navzájom manželia dávajú a dostávajú, a ktorý má svoju nezameniteľnú hodnotu ako človek.
6. Manželstvo je večné preto, lebo láska je večná. Láska, s ktorou vstúpim do manželstva, bude večná, preto je manželstvo večné, preto ja nemusím nič robiť, postatou manželskej lásky je, že je večná. Tento mýtus veľmi podlamuje sily, pretože ak zistia, že láska bez vlastného pričinenia nie je večná, je zle.
   Protikladný mýtus, ale s rovnakými následkami - ťažkými manželskými krízami je:
7. Láska nie je večná, láska po určitom čase prestane, a potom je čas buď čas rozísť sa a ísť za ďalšou láskou (romantický model) alebo kvôli deťom, spoločné auto, byt... to musíme vydržať. Kvôli niečomu.... nie kvôli sebe. Samozrejme vydržať kvôli deťom je morálne vyššie, ako rozchádzať sa pre novú lásku. Ale podstata uvažovania je zlá: už vopred sa uvažuje, že láska v manželstve vyprchá, už to nebude za nič stáť a budeme to musieť nejako doklepať... Teda nie otázka, že budeme musieť so sebou niečo robiť, aby naše manželstvo bolo dobré a krásne po celý život, ale už vopred rezignácia.
8. Uzavreté manželstvo - ide o manželstvo, ktoré väčšinou stroskotáva. Jeho znaky vypracovali americkí psychológovia, manželia O´Niel. Ide o manželstvo, ktoré je vždy uzatvárané z romantickej lásky a je založené na očakávaniach romantickej lásky, lásky v období zamilovanosti, keď jeden bez druhého nemôžu byť ani jeden deň.

Očakávania sú:

a) výhradné vlastníctvo - každý partner je majiteľom druhého partnera,

b) zrieknutie sa seba samého - obetujem vlastnú individualitu v prospech manželstva,

c) voči svetu udržanie spoločného názoru vždy a za každých okolností, voči svetu vystupujeme vždy len my dvaja,

d) stála deľba rolí vo vnútri manželstva: toto je mužské a toto je ženské a nikdy sa to nezmení (klepanie kobercov je úloha jedného a vynášanie smetí druhého a nie je dôvod to meniť, nanajvýš, ak jeden leží v sadre....)

e) absolútna vernosť - nejde o absolútnu vernosť ako prirodzenú požiadavku, ale v tomto prípade ide o vernosť prehnanú do extrému: nesmieš mať dobrý názor o nikom inom, nesmieš uznávať nikoho iného, nesmieš na nikoho iného myslieť alebo niekomu inému venovať čas, nesmieš uznať, je existuje aj iná žena, ktorá je pekná - od tejto chvíle sú pre teba všetky šeredné a len ja som pekná, beda uznať, že niektorá mala pekné šaty, nesmieš uznať, že kolegyňa je šikovná.... ide o absolútne prehnanú vernosť - jediný, kto ťa môže zaujímať, som ja. Akonáhle ťa začne zaujímať niečo iné ako ja, bez ohľadu na to, či je to človek, záľuba... už mi nie si verný...

f) absolútne odmietnutie všetkého, čo neslúži manželstvu: chceš niečo robiť? Ak to slúži manželstvu, tak ti to povolím, ak to manželstvu neslúži, tak nie, veď načo to je, veď sme tu jeden pre druhého a celý ostatný svet nám môže byť ukradnutý. To si často hovoria milenci, ktorým svet na chvíľu mizne. To si ale nemôžu stále hovoriť ľudia v manželstve.

Tieto osoby majú problémy už na začiatku a vyhrocujú sa narodením dieťaťa. Ide o nešťastné a problémové manželstvá. Partneri v nich zotrvávajú zo záväzku, ale ak nepochopia, že manželstvo je v niečom inom sú nešťastní, alebo ide o manželstvá, ktoré sa rozvádzajú s konštatovaním: „predstavoval som si úplne niečo iné...“

Najčastejšie príčiny manželských kríz

1. Zlý výber partnera - alkoholik, psychopat, podivín, patologický hráč, flákač....
2. Nevera - Často sa hovorí, že základnou príčinou manželských kríz je nevera. Nie je to celkom tak, lebo nevera nie je väčšinou príčinou, ale dôsledkom krízy. Šťastné a dobré manželstvo nevyvoláva neveru.
   a) Výnimkou je, ak jeden z partnerov vyznáva neveru ako bežnú životnú zásadu, ktorá mu nebráni v tom, aby mal dobré manželstvo. Ide o mužov, ktorí hovoria: „ja neviem, čo ona z toho má, veď ja sa nemienim rozvádzať. Neviem, čo jej vadí na tom, že si občas odskočím. Môj otec to tiež tak robil a s mamou vydržali 50 rokov.“ V tomto prípade to nevyplýva zo zlého manželstva, ale z toho, že si žena zobrala muža, ktorý to považuje za niečo tak normálne, ako keď ide na pivo. „Veď tým druhým nesľubujem lásku....Starám sa o teba? Nosím ti peniaze? Starám sa o deti? Je to na verejnosti vidieť, že som ti neverný? Nie, robím to tajne, akurát, že si to vymákla... tak neviem, čo ešte chceš...“ Keď prídu do poradne tak hovoria, že manželka je úplná hysterka, lebo ona nepochopí, že pre muža je to nutné, ako by vyzeral v zamestnaní, keby sa na služobnej ceste nezachoval ako muž... Bohužiaľ do tohto postoja veľmi často tlačí duch, ktorý vládne na pracoviskách a kde vyslovene dotláčajú muža či ženu k nevere, pretože: čo si to za ženu, čo si to za chlapa, keď nevyužiješ príležitosť, ktorú ti ten druhý ponúka. Ide o otázku vnútornej sily, dospelosti a zrelosti človeka, aby nepodľahol. To by rovnako mohol podľahnúť námietke: „čo si to za chlapa, keď neberieš heroín...“
   b) Častejším dôvodom nevery je, že manželstvo nie je založené na dôvere a lojálnosti. Často to berú na ľahkú váhu manželky. Muži sa im na začiatku manželstva zverujú so svojimi problémami, starosťami. Ženy o tom hovoria so svojimi kamarátkami bez toho, aby im to manžel dovolil, alebo o tom hovoria v zamestnaní so svojimi kolegyňami: „...muž hovoril, že u nich v práci majú také a také problémy a on je z toho už...“ To je závažná chyba. To, čo vám zveril manžel nie je určené na to, aby ste z toho robili hlásnu trúbu svojim kamarátkam alebo na pracovisku. Väčšinou ženy následne reagujú slovami: „ ...to bola taká blbosť, ako sa ho to mohlo dotknúť...?“ Výsledkom je, že manžel sa postupne prestane svojej žene zverovať a ženy hovoria „on mi nikdy nechce nič povedať...“ Čo by aj hovoril žene, o ktorej nemá istotu, že sa to nedozvedia všetky klepny v jej zamestnaní. Na toto zvlášť upozorňujem dámy, pretože to naozaj často berú ľahkovážne a často robia i to, že muža v spoločnosti zhadzujú. Muž v spoločnosti napríklad hovorí o svojich úspechoch v zamestnaní a žena mu povie: „Noo, ty si môj taký malý Napoleon....“ Niekedy nepovie nič, len významne povytiahne obočie a usmeje sa. Všetkým ostatným je už jasné.... pozor na to. Často to robia i manželky, ktoré si o sebe myslia, že sú vzorom všetkých cností a nechápu, čo ich manželovi na nich vadí. U muža sa strata lojálnosti prejavuje trochu inak a to tým, že manželka sa cíti osamelá, lebo on nemá dôvod sa s ňou rozprávať. Ona necíti, že sme na zlé i dobré dvaja. Môže to vyústiť do krízy a aj do nevery, pretože zrazu dôveru, lojalitu nachádza inde a môže ju nachádzať u veľmi vnímavého srdca kolegu alebo kolegyne...
3. Návykový (zvykový) spôsob manželstva - dochádza k tomu keď po rokoch manželstva sú manželia na seba natoľko zvyknutí, že partnera už neberú ako človeka, ale ako inventár spoločnej domácnosti, predmet, ktorý tam patrí a ktorý tam funguje a všimneme si ho len vtedy, ak prestane fungovať. Naozaj sa stáva, že privezú ženu v ťažkej depresii až vtedy, keď manžel zistí, že nefunguje preto, lebo nie je navarená večera alebo už nemá čistú košeľu. To, že žena je už dva týždne v ťažkej depresii si už všimli susedia, kolegovia ale nie manžel. Povieme: veď ona už posledných 5 dní ani nehovorila... a manžel sa čuduje: „áno? ani som si nevšimol...“ Všimne si až to, že niečo nefunguje. Možno sa vám to zdá kuriózne, ale tí, čo pracujú na oddeleniach pre depresie, kde sú väčšinou ženy, veda, že takmer každá siedma žena je privezená v ťažkej depresii manželom, ktorý si všimol niečo, čo nefunguje ale nie ju samú. Ide o zvykový spôsob manželstva, keď je partner ponížený na niečo, čo funguje.
4. Nudné manželstvo - sa prejavuje tým, že sa nemajú o čom rozprávať. Myslia si, že sa dokonale poznajú. Ženy si často myslia, že ich manžel zanedbáva, že na ne vôbec nemyslí - „kvety mi naposledy doniesol na prvé výročie svadby“ alebo v lepšom prípade ich nosí presne tak, ako to má zaškrtnuté v kalendári, ale nikdy ho nenapadne, aby kytičku priniesol len tak, nikdy si nevšimne, že nám oblečené niečo nové, nikdy ho nenapadne, aby ma pohladil aj inokedy, ako vtedy, keď sme spolu - tieto výroky hovoria ženy, ktoré sa cítia byť naozaj zanedbávané.
   Muž u ženy často vidí dvojakú tvár (stáva sa to aj u mužov). Jednou je tvár, ktorú ukazuje svetu mimo manželstva a rodiny. Do práce sa nalíči, navonia, vyčeše, nahodí usmiatu alebo aspoň pokojnú tvár... príde domov, oblečie si vyťahané tepláky, tričko, nezáleží jej na tom, ako vyzerá a nasadí mrzutú tvár. Jedna tvár sa dáva svetu a iná sa dáva manželovi. Keď na tento problém narazíme, častou odpoveďou je: „to je predsa normálne, veď vonku sa musím chovať slušne, pekne sa obliecť...“ Keď kladieme ďalšie otázky: „prečo sa musíte vonku chovať slušne?....“ postupne prídeme na to, že je to preto, že si v spoločnosti jeden druhého vážime, že nechceme druhého svojím oblečením, výzorom urážať. Ale: manžela si nevážime? Jeho môžeme urážať tým, ako vyzeráme? Nezáleží na ňom? To je dôvod, prečo vzniká nuda a prečo vzniká napríklad aj nevera.
5. Manželstvo, ktoré sa stráca v rodine. Ide o manželstvo, ktoré pozná len povinnosť pre rodinu a väčšinou sa jeden z partnerov (žena) utieka do povinnosti a nepripustí, aby partner vymyslel niečo zábavné, lebo „veď máme toľko práce“.... máme „toľko“ práce, preto nemôžeme rozmýšľať o výlete.... a keď práca nie je, tak si ju vymyslí, len aby bola, aby sme unikli... „na toto predsa nie je čas...“ Muž sa veľakrát odnaučí kupovať kvety, pretože „načo kupuješ kvety, keď... hneď to zvädne... a za tie peniaze sme mohli mať do kuchyne varešku...“ Takýto postoj určite manžela nepovzbudí, aby manželke niečo priniesol. Ženy sa väčšinou domnievajú, že sú obetavé do krajnosti, že pre manželstvo robia všetko a v poradni potom plačú a vypočítavajú zoznam cností, ktoré do manželstva vložili, ale chýba základná cnosť: manžela vôbec vidieť, že tam je, že v rodinnej práci neplní len funkciu inventára.

Toto všetko boli dôvody, ktoré sa netýkajú sexu, ide o mimosexuálne dôvody, ktoré ale nakoniec veľmi často vedú k tomu, že sa človek zblíži s inou osobou mimo manželstva najprv duševne a potom aj telesne.

Samozrejme existujú aj sexuálne dôvody, keď sú nespokojní, nevedia to zvládať alebo dôvody, ktoré vyplývajú z malej disciplíny, kedy napríklad pod vplyvom alkoholu a príležitosti dôjde k niečomu, čo by inak neurobili.

Existujú zvláštne typy ľudí, ktoré sa vrhajú do jednej nevery za druhou, aby si preverovali sami seba, či sú ešte atraktívni a že ešte okrem manžela (-ky) má o nich niekto záujem a keď si to preveria, potom sa spokojne vracajú ku svojmu manželovi. Po určitom čase ich opäť prepadnú pochybnosti, či sú ešte atraktívni, opäť sú jednorázovo neverní a spokojne sa vrátia. Väčšinou ide o ľudí, ktorí sa preverujú aj v iných oblastiach, napríklad v športe. Ak zvládnu jeden šport, začínajú s ďalším... celý život im plynie v tom, že si neustále preverujú, či sú dostatočne dobrí, čo stotožňujú s technickým výkonom v rôznych oblastiach.

U žien pristupuje k nevere ešte niekoľko špecifických pohnútok, ako napríklad pomsta. Koľkokrát počujeme: „Zistila som, že manžel mi zahýba. Tak som si povedala: ja ti ukážem! Kolega by bol na to vhodný a zvedie ho za účelom pomsty manžela“. Nakoniec to končí veľmi zle. Je zaujímavé, že muži nezvádzajú ženy s úmyslom pomstiť sa manželke. Ide o typicky ženskú záležitosť.

U ženy sa nevera ospravedlňuje aj praktickými dôvodmi, napr. „akáže nevera, veď išlo o to, aby sme dcéru dostali na školu....“ Je neverná pre získanie výhody pre rodinu a manžel to neuzná, že to bolo pre rodinu....

Výlučne pre ženy je typická nevera zo súcitu. „On sa na mňa stále pozeral... on je taký chudáčik, tak čo som teda mala robiť, tak som mu vyhovela...Je jasné, že si nechcem rozbiť manželstvo...“ Žena veľmi často podľahne falošnému súcitu a muži niekedy vyslovene volia takúto stratégiu. Odhadnú si ženy, u ktorých sa dá „škemrat“ a byť chudáčikom a ona nakoniec povolí.

Príklad: Lekárka, ktorá žila vo vyrovnanom, šťastnom manželstve, opakovane chodila do kúpeľov a jediný raz tam bola neverná. Hovorila: boli sme štyri týždne v kúpeľoch. Od druhého dňa po príchode chodil neustále za mnou a stále škemral, smutne sa na mňa pozeral, plakal a všetko možné..... tak som mu pred odchodom zo súcitu vyhovela. Nakoľko bola naozaj poriadnou manželkou, mala z toho ťažké výčitky svedomia, ktoré ju trápili roky potom. Hovorila: „ja som si hovorila, že to manželstvu nemôže uškodiť. Muž to nebude vedieť, s týmto sa už nikdy nestretnem, ale tomu chudákovi tak pomôžem. Veď som lekárka, rehabilitačná, tak by som mu mala pomôcť v sociálnej rehabilitácii....“ Ľudia si svojským spôsobom dokážu ospravedlniť všetko.

Súcitné srdce je krásna vec, ale pozor na neho. Pozor už pred manželstvom, aby ste si niekoho nezobrali zo súcitu. Ide o jeden z falošných dôvodom na uzavretie manželstva.

6. Verbálne a neverbálne poruchy komunikácie - ide o poruchy spôsobu toho, ako sa rozprávame, ako komunikujeme mimoslovne - pohľadom, gestom, mimikou. Tohto problému sme sa dotkli, keď sme hovorili o tom, že manželia sa navzájom nerozprávajú, resp. hovoria medzi sebou len funkčne, čo je potrebné zariadiť t.j. fungujú v rodine ako dva výkonné roboty.Ďalšou poruchou v komunikácii je prípad, keď partner urobí chybu a my mu chybu nevytkneme, ale ju zgeneralizujeme: „ty si vždy taký a taký... vždy to robíš takto zle...“ Nie, že si teraz niečo zle uložil, ale „ty si neporiadnik....“ Vždy to zgeneralizujeme, partner sa bráni a nastáva hádka.
   Dotkli sme sa chyby, ktorou je nevyjadrenie svojich pocitov a prianí priamo - k tomu majú sklon predovšetkým hysterické osobnosti: „on ak ma má rád, musí vycítiť, čo si prajem a nie, aby som mu to všetko hovorila.“ Tento typ manželstva sa niekedy nazýva manželstvom s krištáľovou guľou. Jasnovidci si položia do dlane krištáľovú guľu, zahľadia sa na ňu a veštia osud. V tomto type manželstva by bolo asi potrebné, aby partner mal krištáľovú guľu, do ktorej by sa stále pozeral, aby sa dozvedel, čo manželka chce - napríklad chce, aby išiel vyvesiť plienky, alebo že manželka večer chce, aby sme si dnes urobili pekný večer, hoci to nepovedala ani ničím nenaznačila... V takýchto manželstvách by sme spolužitie mohli označiť termínom „komédia plná omylov“, pretože sa neustále mýlia v tom, čo kto chce.
   Veľmi dôležité je vedieť sa hádať. Je potrebné vedieť úprimne vyjadriť svoje pocity - nie nadávaním, ale „pozri, mňa vždy štve, keď robíš....“ alebo „toto neznášam, čo s tým urobíme?“... 
7. Poruchy kultúry spolužitia - patria sem domáce povinnosti, ich rozdelenie, lebo ku kultúre patrí aj to, aby sme si rozdelili spoluprácu a nie ako to vyjadril jeden muž: „mojou funkciou je nosiť peniaze dnu a smeti von“. Je prirodzené, že muž, ktorý v rodine nespolupracuje je v rodine stále viac odsúvaný a v rodine sa necíti dobre. K poruchám kultúry spolužitia patrí neporiadnosť, ktorá v čase pred uzavretím manželstva môže byť roztomilá ale po uzavretí manželstva a s príchodom detí sa stáva naozajstným peklom. Ako vychováte deti k základnému poriadku, ak je jeden z manželov strašne neporiadny? Deti sú oveľa viac vychovávané tým, čo rodičia robia, ako tým, čo im hovoria. Ak im hovoria niečo iné, ako robia, tak si buďte istí, že za príklad si zoberú to, čo robia, nie čo hovoria. Ak otec hovorí o tom, ako je potrebné upratať si hračky a mama po otcovi neustále zbiera ponožky a všetko, tak má u detí nulový úspech, nanajvýš úspech vynútený bitkou. Rovnako sa to týka mamy.
   Sem patrí aj nedostatok hygienických návykov, nato si najviac sťažujú ženy - „Ako mám s ním žiť, keď ho musím raz týždenne dohnať do kúpeľne.... keď dokonca pre neho nie je samozrejmosťou to, aby sa pred stykom umyl a povie mi, že čo si to vymýšľam a že som nejaká fajnovka... holí sa len vtedy, keď ide do spoločnosti... výmenu ponožiek považuje za niečo, čím ho tyranizujem....“ Zdá sa, že je to prehnané. Keď takýto manžel príde do poradne, hovorí: vidíte, že som oholený, vyvoňaný.... prirodzene, ide do poradne, k lekárovi... Tohto nie sú zbavené ani dámy, aj ony zabúdajú na základné hygienické pravidlá ak sú napríklad dva dni doma a nejdú medzi ľudí. Zabúdajú na to, že je vzájomnou povinnosťou manželov, povinnosťou, ktorá vyplýva z úcty jedného partnera k druhému, aby sa usilovali byť pre neho estetickými. Aby boli estetické nielen vtedy, keď sa vyfintia na ples alebo na návštevu, ale aby sa snažili byť čisté a upravené aj počas všedného života. Ide o to, aby to neboli vyťahané ledabolo zaplátané tepláky, na doma je dobré všetko... učeše sa až poobede, pretože pôjde k susedke...
   Sem patrí aj nedostatočná disciplína v tvári, mrzutosť. Keby fotograf mal možnosť vyfotografovať tvár, ako vyzerá doma a ako sa tvár po prekročení prahu akoby zázračným prútikom mení... Výraz tváre doma akoby hovoril „mám ťa už po krk!“, „nemám o teba záujem, nemusím sa usilovať.“ Kultúre tváre by ste sa mali učiť už teraz. Ste tiež doma. Každý z vás má rodinu, z ktorej vyšiel a väčšiny chýb sa dopúšťate už doma s rodičmi a súrodencami. Doporučuje sa, aby človek ku svojej rannej hygiene pridal pohľad do zrkadla a nasadenie úsmevu. Pre vašich blížnych a najbližších by ste nemali byť nádobou, ktorá na nich hneď zrána hodí splašky svojej mrzutej nálady. Patrí to k disciplíne a človek sa to musí učiť.
   V jednej detskej knižke sa mi páčila krátka príhoda. Dievča bolo v cirkuse, kde videlo krotiteľku, ktorá strkala hlavu do tigrej tlamy. Bola tým nadšená a okamžite sa rozhodla, že chce byť tiež taká odvážna, hrdinská, statočná a tiež sa stane krotiteľkou. doma jej povedali, že je to síce pekné, ale keď chce byť odvážna a hrdinská, tak musí byť taká vždy vzhľadom na niečo - aby niekomu pomohla, niekomu urobila radosť...v tom sa musíš začať cvičiť už teraz. Oveľa väčšia odvaha, statočnosť a hrdinstvo je, že ak ťa bolí zub či hlava alebo ťa tlačia malé topánky ... a ty neskučíš, nenasadzuješ mrzutú tvár, neotravuješ celé okolie, ale zatneš zuby, možno sa aj usmievaš a prispievaš k dobrej nálade. To sú hrdinstvá a hoci im hovoríme „malé“, tak ten, kto sa v nich začne cvičiť, zistí, že sú ťažké. Tomu, kto sa v nich nebude cvičiť sa môže stať, že nezvládne ani to veľké. Nemusí to byť strkanie hlavy do levovej tlamy, ale situácia, keď budete mať dve či tri deti a jedno z nich bude vážne choré. Až tu sa ukáže, do akej miery sa človek vychoval aj v oblasti disciplíny.
8. Nesúlad výchovy a nesúlad rodinných vzorov - ide o prípady, keď jeden z partnerov príde z rodiny, kde všetko riadila matka a otec len poslúchal a druhý partner príde z opačného typu rodiny a každý začne presadzovať svoj názor. Jeden príde z rodiny, kde sa deti vychovávali veľmi prísne a bitkou a druhý príde z rodiny, kde sa deti nebili a teraz sa majú zhodnúť na výchove a každý si presadzuje svoje.

Je dobré, aby ste pred vstupom do manželstva vedeli, aké sú rodinné vzory vášho partnera a pokiaľ máte rozdielne rodinné vzory na hospodárenie s peniazmi, na to, kto v rodine vládne, na spoluprácu, na výchovu detí... aby ste si vzájomne už vopred vysvetlili a vyjasnili tieto podstatné otázky. Rozpory vo výchove detí sú na druhom mieste príčinou, ktorá privádza manželov do poradne, ktoré ich privádzajú aj do veľkých hádok, kríz a následne až do nevier a rozpadov vzťahu. Nejednotná výchova sa samozrejme odráža na deťoch - čo otec dovolí, mama zakáže a opačne.

Možno ste čítali časové prognózy kríz v manželstve. Myslím, že sa to nedá vymedziť, skôr si môžeme definovať typy kríz:

1. Kríza z vytriezvenia - keď sa dvaja ľudia berú, sú do určitej miery opití láskou. Majú určité mýty, predstavy a prvou krízou je vytriezvenie do reality.
2. Kríza zo zmeny manželstva v rodinu, - veľmi často sa to stiahne do jednej krízy s 1), pretože dievča sa vydáva už tehotné a vytriezvenie spadá do obdobia, keď sa narodí dieťa a manželia sa musia potýkať s dvoma krízami naraz - zmenou manželstva na rodinu a vytriezvením z pôvodných predstáv. Už aj z tohto dôvodu je vhodné, aby tehotenstvo nepredchádzalo uzatváranie manželstva. Vieme, že v prípade uzatvárania manželstva len pod tlakom tehotenstva, sa veľmi často stáva, že dieťa nemá ešte ani 7 rokov a je bez pôvodného otca.
3. Kríza zo sexuálnej dezilúzie t.j. z toho, že sex nám už nejde tak dobre ako v prvých rokoch.
4. Kríza z uvoľnenia rodiny, keď deti odchádzajú z rodinného hniezda a partneri si zrazu uvedomia, že život im ubehol, nevedia sa zorientovať a začnú hľadať nejaké nové dobrodružstvá.
5. Kríza stredného veku, ktorá je stále častejšia. Ide o krízu v ktorej sa najviac prejavuje ponorkový syndróm: sme stále uzavretí len tu v „ponorke“ s našimi deťmi, nikde sa od nich nemôžeme pohnúť. Často to postihuje ženu, ktorá je doma s deťmi a komunikuje len s manželom, čo nie je dobré, pretože k správnemu manželstvu vždy patrí otvorenosť voči rodinným priateľom, voči priateľke, manželovým kamarátom (nie však otvorenosť, v ktorej hovoríme o dôverných veciach, ktoré nám zveril partner).

Prvky úspešných manželstiev: (bez ohľadu na kultúrne prostredie, z ktorého pochádzali, náboženské presvedčenie... ale boli to manželstvá úspešné, dobré, dlhodobé)

1. Jeden druhého si vážili, mali k sebe úctu, nebola tam len láska, ale od počiatku tam vždy bola úcta. Mali dôvod vážiť si partnera, mali dôvod povedať o partnerovi, že je dobrý človek.
2. Boli k sebe navzájom tolerantní, vedeli, že partner má chyby, vedeli to od počiatku, ale boli ochotní mu ich tolerovať, pretože každý z nás má chyby a vedeli to aj o sebe, že majú chyby.
3. Usilovali sa využiť všetky prednosti svojho zväzku (každý zväzok má špecifické prednosti) a minimalizovať jeho vady. Nepredstavovali si, že to bude ideálne, ale chceli pracovať na tom, aby to bolo čo najlepšie.

Doporučenia pre dobré manželstvo:

1. Nikdy nedávajte prednosť svojmu rodičovi pred svojím manželom. Okamihom manželstva prestáva byť vo vašom živote prvou mama, ale prvým je pre vás manžel. Ak človek neopustí svojich rodičov, jeho manželstvo veľmi často stroskotáva. Dnes naozaj veľmi často dochádza k tomu, že zhýčkaný mladý muž uteká z rodiny za mamou a rovnako aj zhýčkaná mladá žena. U mamy sa mali lepšie, nemuseli toľko pracovať, nikto od nich nevyžadoval veľa. Možno vyslovene z manželstva neutekajú, ale rozprávajú sa len s mamou, idú len za ňou lebo je dôležitejšia, keď sa narodí dieťa je manžel úplne odstrčený a je tu babička, mama a dieťa, ktoré sa potom často pýta: „a načo máme doma ocka?“
2. Nájdite si spoločnú činnosť a spoločný záujem ale nebazírujte na tom, že musíte mať všetky záujmy spoločné.
3. O dôverných záležitostiach manžela hovorte vždy len s manželom a nikdy nehovorte o nich so svojimi rodičmi, pokiaľ vám to on nedovolí. Vždy zachovajte voči manželovi lojalitu.
4. Nešetrite chválou a uznaním.
5. Nikdy nepripomínajte staré chyby a slabosti, čo bolo bolo a je zabudnuté.
6. Majte úprimný záujem o starosti partnera
7. Nadmerne neobmedzujte voľnosť druhého
8. Majte úctu k partnerovi a prejavujte ju aj svojím vzhľadom a slušným chovaním. Má na to väčší nárok ako cudzí ľudia, s ktorými sa stretávate.
9. Dohovorte sa na spolupráci vo všetkých oblastiach v domácnosti.
10. Pamätajte, že intímne styky majú byť vždy prejavom vašej lásky a pohody a nemajú byť konané z iného dôvodu, napr. preto, aby sme tak urovnali to, čo sme cez deň pokazili.

Milovať človeka znamená odpúšťať.

Nevypytovať sa.

Byť blízko, keď zavolá.

Z jeho radosti vyženú listy tvoje holé konáre.

Cítiš, miazga prúdi od koreňa k srdcu

Niekde niekto so mnou a pre mňa je.