1. „Ja ti nerozumiem...“

(psychológia muža a ženy)

Základným predpokladom lásky je existencia dvoch prvkov: muža a ženy. Preto si niečo povieme o rozdieloch medzi mužom a ženou. Z ankety, ktorú robili na Slovensku v rodinách a v spoločenstvách mladých, dospeli k rebríčku rozdielov medzi mužom a ženou. Údaje sú zaujímavé aj napriek tomu, že nešlo o štatisticky zodpovedajúcu skupinu. Podľa názorov respondentov je muž rozumnejší, žena citlivejšia, muž stálejší, žena náladovejšia, muž má byť odolnejší proti stresu (s čím nesúhlasím), žena viac podlieha stresom, muž svoje city viac ukrýva, žena viac svoje city vyjadruje navonok, muž je doma lenivejší, žena pracovitejšia. Muž je pri výchove autoritatívnejší, žena skromnejšia, muž je menej trpezlivý, ale je priamy a priehľadný, žena je rafinovanejšia. Na ankete ma však najviac zaujali najčastejšie príčiny manželských a partnerských vzťahov, niektoré sa dotýkali práve rozdielov medzi mužom a ženou. Na prvom mieste išlo o nezhodu v pojmoch, rozdiel v chápaní výrazov a prejavov medzi mužom a ženou, keď si hovoria: „ja ti nerozumiem... čo tým vlastne myslíš?...“ Na ďalšom mieste bolo nedostatočné poznanie partnera ako ženy resp. ako muža, nerešpektovanie zvláštneho citového prežívania u partnera. Skúsenosti z kurzu pre snúbencov a mladých manželov ukazujú, že ak jeden z partnerov nerozumie, prečo partner reaguje určitým spôsobom a zistí, že tak reaguje práve preto, že je muž (žena) a musí reagovať určitým zákonitým spôsobom, pomôže mu to pochopiť situácie v manželstve.

Základom rozdielov medzi mužom a ženou je genetika, dedičnosť. Už pri počatí je nezvratne určené, kto bude ženou a kto mužom. Ďalšie rozdiely sa vytvárajú počas dvoch období vnútromaternicového tehotenstva. Jedno je na začiatku a druhé na konci tehotenstva, kde sa v pomerne krátkom časovom úseku rozhoduje o tom, nakoľko bude muž mužom a žena ženou. Dieťa je vystavené neustálemu pôsobeniu pohlavných hormónov a jeho vývoj závisí od intenzity ich pôsobenia. Celkovo je vývoj mužského zárodku zložitejší, preto u nich počas vnútromaternicového vývoja častejšie dochádza k poruchám. Rovnako je to základ biologických rozdielov, ktoré sa odrážajú v psychike.

Biologické rozdiely - muž je fyzicky silnejší ako žena, rozdiel je v kostre, jednotlivých kostiach. Aj rozdielna životnosť je daná už pri počatí - v spontánnych potratoch výrazne prevažujú mužské zárodky. Pokiaľ ide o predčasne narodené dieťa, vždy lepšie prežije dievčatko, rovnako aj pri deťoch s rovnakou pôrodnou váhou lepšie prosperuje dievča. Nižšia životnosť sprevádza muža po celý život. Hoci v dospelosti tento rozdiel nie je výrazný, starých žien je oveľa viac ako starých mužov. Všade na svete žijú ženy dlhšie ako muži. Prečo príroda vybavila ženy väčšou životnosťou? Bolo to dané práve preto, že ženy sú určené byť matkami. V minulosti v súvislosti s materstvom zomieralo viac žien... Istý profesor na vysokej škole nám hovoril prirovnanie, ktoré sa mi nepáčilo, ale časom som zistila, že má pravdu: ženu môžeme prirovnať k oslovi a muža ku koňovi. Kôň, najmä ušľachtilý kôň, je schopný veľkej sily, veľkého krátkodobého výkonu, ale keď je potrebné prežiť za veľmi ťažkých podmienok, tak vždy prežije vytrvalý osol. Prirodzene také vyjadrenie sa dotkne každej ženy. Postupne však spoznávame, že je v tom kus pravdy. Myslím, že svet potrebuje ako muža, tak aj ženu. Rozdiely zasahujú do všetkých oblastí - do činnosti nervovej sústavy, pohybov... možno viete, že ženy vynikajú v športoch, pri ktorých sa vyžadujú jemnejšie pohyby a muži sú lepší v disciplínach, pri ktorých sa vyžaduje sila a koordinácia väčších pohybov. Biológia tiež potvrdzuje, že žena je jemnejšia ako kvet, ale tvrdšia než kameň.

Psychické rozdiely - sú dané usporiadaním mozgu. Mozog muža a ženy sa líši. Nemyslím tým bludné názory z minulosti, ktoré hovorili, že žena má slepačí mozog a pod... Ide o niečo celkom iné. Mozog má dve pologule, z ktorých je jedna dominantná - u pravákov ľavá a u ľavákov pravá. V poslednom desaťročí sa zistilo, že u mužov táto dominancia platí výraznejšie ako u žien, ktoré majú obe hemisféry viac prepojené a čo je príčinou mnohých rozdielov v psychike ženy. Rozdiely sa týkajú všetkého a nielen náladovosti a inteligencie. Rozdielmi v psychike sa zaoberali už v časoch renesancie: muž bol považovaný za aktívneho, silného a inteligentného, žena bola slabá a musela vynaložiť všetky sily, aby sa na svete udržala.... Dnes sa na tento problém pozeráme inak. Myslíte si, že ak sa muž a žena pozerajú na tú istú vec, vidia ju rovnako? Nie. Pozerajú sa na to isté, počujú to isté, ale nevidia a nepočujú to isté, pretože ich vnímanie je iné, čo môže byť príčinou eventuálnych nedorozumení: „Veď som tam tiež bol, tiež som to videl, tak mi nehovor že.... nič také som nevidel...“ To neznamená, že jedno vnímanie je kvalitnejšie ako druhé. Oba pohľady sú potrebné. Žena vníma viac globálne a súčasne si všimne aj detaily, muž vníma do hĺbky, analyticky, dokáže zachytiť podstatu, dôležité veci, ale unikajú mu všetky vedľajšie okolnosti. Keď sa chlapec pozerá na rečníka v televízii, neuvedomí si, čo je v pozadí za rečníkom, akú mal kravatu.... Ak muž počúva rečníka, väčšinou vníma len obsahovú stránku, to, čo povedal. Pre ženu je dôležité aj to, kto to povedal, ako to povedal, akým spôsobom sa tváril, čo mal oblečené.... Ani jeden spôsob nie je menejcenný. V niektorých prípadoch nie sú dôležité okolnosti a podstatný je len obsah výpovede. Inokedy, napríklad v spoločenských vzťahoch, sú veľmi dôležité okolnosti, ktoré môžu zmeniť obsah výpovede. V niektorých prípadoch je teda výhodnejšie mužské vnímanie a inokedy ženské vnímanie vecí. V západných krajinách to veľmi dobre vedia, preto ak chcú analyzovať vystúpenie štátnika, zapájajú do hodnotenia dvojicu muža a ženu.

Pozornosť: Žena vydrží dlhšie robiť monotónnu prácu - lepšie znesie pásovú výrobu nielen preto, že je trpezlivejšia a uspokojí sa s nižším platom, ale preto, že oveľa dlhšie vydrží mať pozornosť upriamenú na monotónnu činnosť. Muži to tak dlho nevydržia, ani keby chceli. Žena sa dokáže lepšie preorientovať a robiť súčasne viac vecí. Ale skoro nikdy nedokáže mať pozornosť bez rozptyľovania hlboko upriamenú, ako ju má muž. Vyplýva z toho, že niektoré práce majú svoje výhody pre ženy a iné mužov.

Inteligencia: Je viac inteligentnejších žien ako mužov? Je žena inteligentnejšia ako muž alebo nie? Nemôžeme jednoznačne povedať, že žena je inteligentnejšia ako muž, resp. že muž je inteligentnejší ako žena. Žena a muž sú v inteligencii rozdielni, čo potvrdzujú aj štatistiky. V populácii sa vždy vyskytujú ľudia podpriemerní, priemerní i nadpriemerne nadaní. V ženskej populácii sú menšie výkyvy ako u mužov - menej žien má podpriemernú inteligenciu, ale rovnako je aj menej vysoko nadaných žien. Oveľa viac žien má priemernú inteligenciu. V mužskej populácii sú výkyvy výraznejšie - viac mužov má podpriemernú ale aj nadpriemernú inteligenciu. Z tohto plynú dôležité dôsledky pre spoločnosť. Rozdiely v inteligencii spočívajú aj v tom, že žena má univerzálnejšiu inteligenciu ako muž, ktorého inteligencia je špecializovanejšia. Prejavuje sa to už v škole. Dievčatá sa naučia všetko bez ohľadu na to, či ich to baví alebo nie. U chlapcov môže existovať výrazný rozdiel medzi predmetmi, ktoré ich zaujímajú a ktoré nie. Naše školstvo je od počiatku zamerané na preferovanie ženského typu inteligencie, t.j. na celkový výborný prospech a na toho, kto je výborný v troch predmetoch a v ostatných takmer prepadáva, sa nepozerá ako na nadaného v určitom smere, ale ako na toho, kto nemôže ísť na strednú školu. Ide o určitú diskrimináciu, ktorá spôsobuje, že na strednú resp. vysokú školu sa nedostanú chlapci, ktorí by na to mali predpoklady. Dievčatá bývajú poslušnejšie, menej rozčuľujú učiteľa, zriedkavejšie majú zlé známky z chovania.... Stalo sa nám, že sme vyšetrovali chlapca s učňovkou a zistili sme, že má také IQ, že by kľudne mohol ísť na strednú i vysokú školu. U dievčat to nie je také časté a ak sa taký prípad vyskytne, je to väčšinou v dôsledku zásahu zo strany rodiny alebo nepriaznivých okolností. Ženská inteligencia, ktorá je priemerná, je v spoločnosti rozhodujúca. Pre bežný život nepotrebujeme množstvo géniov, ale skôr bežnú inteligenciu. Žena vďaka svojej univerzálnej inteligencii je prispôsobivejšia, dokáže lepšie veci prepojiť a hľadať určitý kompromis. Pre muža je to obtiažne, ale lepšie sa dokáže zamerať do hĺbky, na podstatu. Už z tohto nám vyplýva, že muži sú oveľa lepšími matematikmi a filozofmi ako ženy. Žena a muž majú inú logiku. 2x2 je pre muža takmer vždy 4, ale pre ženu je 2x2 len niekedy 4, niekedy je to viac, inokedy menej a moderná matematika jej dáva za pravdu.

Rovnako aj stupeň intelektuálneho vývoja je v čase začiatku školskej dochádzky iný u dievčaťa a iný u chlapca. Medzi chlapcom a dievčaťom je v intelekte rozdiel približne jeden rok v neprospech chlapca. Predstavte si, že do školy nastúpi dievča, ktoré má 7 rokov a chlapec, ktorý má 6 rokov a 1 mesiac. Psychologicky a biologicky je medzi nimi rozdiel 2 roky. Je samozrejmé, že dievča sa potom lepšie zapojí a zareaguje. Z toho vyplýva nie veľmi kladný vzťah chlapcov ku škole. Ani v období puberty nebývajú chlapci na rovnakej vývojovej úrovni ako dievčatá. Plynie z toho, že nadaných mužov strácame v detstve a mladosti a nadané ženy sa strácajú v spoločnosti, kde určitá diskriminácia dáva prednosť mužom.

Intuícia a inštinkt: Žena je viac zakorenená v biológii, preto má väčšiu intuíciu. Mnohé veci, ku ktorým sa musí muž zdĺhavo dopracovať, žena jednoducho vie, tuší ich, aj keď sa môže mýliť. Matky často veľmi veľa tušia o svojich deťoch. Manželky o svojich manželoch mnohokrát tušia, že sa zamilovali a to oveľa skôr, ako to manžel na sebe spozná. Intuíciu je potrebné nepodceňovať ani nepreceňovať.

U ženy je ucelenejšie prepojenie telo - psychika ako u muža.

Ak už dlhšie chodíte s dievčaťom, možno vám niekedy ide na nervy, že raz ju bolí hlava, inokedy je bez nálady, ... Je to preto, že dievčatá sú oveľa viac spojené s telesnosťou, prostredníctvom ktorej sa prejaví napríklad ak sa niečo deje vo vzťahu (nielen k svojmu chlapcovi, ale aj v rodine....) Telo na tieto podnety ľahšie reaguje nevoľnosťou žalúdka, bolesťou hlavy... môže reagovať na zmenu počasia... Pre dievča je to nepríjemné, ale ide o múdru poistku prírody. Ak žena viac prepne svoje sily, odrazí sa to na jej organizme. Táto poistka jej dá vopred na vedomie, že niečo nie je v poriadku, že je prepracovaná a niečo jej hrozí. Ide o varovanie, aby spomalila, zastavila. Muži sú bez takejto brzdy schopní zruinovať sa, prepracovanosťou dospieť až k infarktu a celkovému zrúteniu. Preto to, čo je pre dievčatá častokrát nepríjemné, je pre budúcnosť veľmi dôležitou zdravotnou poistkou, ktorú si príroda vymyslela aj práve pre materskú funkciu ženy, v ktorej musí často prepínať svoje sily.

Mnohí z vás už asi zistili, že rozdiely medzi mužom a ženou sú aj v sexe a erotike. Podrobnejšie budeme o tom hovoriť neskôr. V zásade žena aj túto stránku života prežíva komplexnejšie, viac potrebuje psychickú a milostnú stránku vzťahu. Rovnako vývoj ženy v sexe je iný ako u muža. Hovorili sme, že v komunikácii často dochádza k vyjadreniu „ja ti nerozumiem, ja ťa nechápem...“ Žena sa vyjadruje nepriamo, náznakmi, niekedy len jedným slovom, gestom a zároveň si myslí, že sa vyjadrila dostatočne jasne. Myslí si, že pohľad, ba aj myšlienku by mal partner uhádnuť. Mal by spozorovať, vytušiť a porozumieť, čo sa skrýva napr. za krátkym odmlčaním. V opačnom prípade dochádza k nesúladu. Týka sa to ani nie tak doby chodenia, kedy je chlapec oveľa citlivejší na prejavy partnerky a oveľa viac si ju všíma, ale trvalého a dlhodobého vzťahu a manželstva. V trvalom vzťahu sa väčšinou muž hnevá na ženu, že nikdy jasne nepovie, čo a ako chce. Žena sa zase hnevá na partnera, čo za hlupáka si to zobrala, ktorý nedokáže pochopiť a vycítiť, čo ona chce. Všetko mu musí názorne vysvetľovať. Každý z nich sa nadchýňa svojou hodnotou, ktorú vidí svojimi vlastnými očami. On si myslí, že ona nedokáže logicky myslieť a hovoriť a ona si zase myslí, že on ju vôbec nedokáže pochopiť. Ide vlastne len o iný štýl vyjadrovania sa muža a ženy.

Názorná ukážka:

Manžel príde domov a manželka povie: „Pokazila sa nám práčka.“ Manžel skonštatuje: „To je zaujímavé, veď nie je ani taká stará“ a odíde si čítať noviny. Dostal informáciu a zareagoval na ňu. Lenže manželka to, že sa pokazila práčka, nemienila ako informáciu, ale ako úplne jasnú výzvu: urob s tým niečo, zavolaj opravára... Pokiaľ mu žena začne právom vyčítať jeho reakciu, muž jej podľa svojej logiky povie: „Ale veď si mi nič nepovedala.“ Ona mu môže povedať: „To ti mám všetko hovoriť? Nemôžeš na niečo prísť aj sám?“ A konflikt je na svete.

Ide o obraz situácie, s ktorou sa stretnete v nespočetných obmenách. Rozdiel je v zásadovosti i v postojoch. Muži majú zásadu zaujímať jednoznačné postoje a stanoviská. Potom je vecou určitej diplomacie dievčaťa či ženy, aby umožnili partnerovi opustiť kategorický postoj, dali mu šancu, aby z neho vycúval. Viete, že sa hovorí, že muž je hlavou rodiny a žena je krkom, ktorý vždy natočí hlavu potrebným smerom. Skúsené ženy vám potvrdia, že ak chcú, aby im manžel niečo urobil, tak mu to nepovedia priamo. Ak chcú, aby urobil napríklad nejakú vec do predsiene, zariadia to tak, aby manžel sám prišiel na báječný nápad urobiť túto vec. Určite to potom urobí lepšie a kvalitnejšie, ako keby mu to navrhla manželka. Nechcem tým podceňovať mužov, ale zdôrazňujem, že na svoj nápad to urobí oveľa lepšie.

Hovorí sa, že ak chcete byť s mužom v manželstve šťastná musíte mať pre neho veľa pochopenia a trochu lásky. Ak chce byť so ženou šťastný muž, musí ju zahrnúť láskou a vôbec sa nesnažiť o pochopenie z jej strany. To ale neplatí pre komunikáciu, pre ktorú je pochopenie potrebné.

Žena je určená pre materstvo. Všetko, čo sme o žene povedali, vyplýva z tohto poslania. Citlivosť, intuíciu potrebuje pri výchove detí. Má tiež väčší sklon k obetovať sa pre iných, všetko viac prežíva vo vzťahoch, obracia sa k svetu ľudí, kým muži viac inklinujú k vonkajšiemu svetu. Typické je, že žena bude oveľa skôr výbornou ošetrovateľkou, oveľa lepšou ako muž. Preto je viac ošetrovateliek ako ošetrovateľov. Muž má v sebe viac rozhodnosti a potrebného odstupu, ktorý je nutný napr. pre chirurga. Určite existujú aj milosrdní ošetrovatelia a dobré chirurgičky, ale to nie je typické.

Často som sa stretla s tým, že muži a ženy si navzájom vyčítajú sebectvo. Ide o výroky „všetci muži sú sebci“ a naopak „všetky ženy sú sebecké.“ Je to skreslený názor, pretože ako ženy tak aj muži sú sebeckí, ale každý svojím spôsobom. Muži sú sebeckí vzhľadom na svoju osobu tak, že im záleží len na ich vlastnom pohodlí. Žena sa dokáže výrazne obetovať pre rodinu a môže sa stať, že jej sebeckosť sa týka výhradne rodiny. Pre svoju rodinu urobí všetko, pre manžela je ochotná urobiť hocičo, ale k iným ľudom už nemá vzťah ako k úplne hodnotným ľuďom. Ide o sebectvo dvoch či troch... podľa počtu členov rodiny. Niekedy môže nastať rozpor, keď sa manžel zapojí do nejakej akcie a manželka sa rozčuľuje, že zanedbáva svoju rodinu, aj keď to nie je pravda. Zažila som kuriózny prípad, keď prišla za mnou na liečenie pani, veľmi ušľachtilá a obetavá žena, ktorá žila len pre svoju rodinu. Jej manžel mal blízku príbuznú, ktorá potrebovala darcu ľadviny a zistilo sa, že jej manžel má najideálnejšie imunologické predpoklady byť darcom. Manžel bol zdravý, športovec a prirodzene povedal, že ľadvinu daruje. Manželka sa z toho zrútila. Vyčítala mu, že je najväčší sebec. Priviedlo ju to dokonca k interpretácii: čo ak naša dcéra bude raz potrebovať ľadvinu, ako môžeš dať úplne cudziemu človekovi niečo, čo raz môže potrebovať naša rodina.... (dcéra bola úplne zdravá). To je ukážka „nesebeckého“ myslenia. Tá žena si myslela, že sa stará o svoju rodinu. Toto je vyhranený prípad, ale tých menej zložitých je oveľa viac.

Otázka dominancie v kolektíve:

1. žena vedie mužský kolektív,
2. muž vedie ženský kolektív,
3. žena vedie zmiešaný kolektív.

ad.1) je to veľmi ťažké, pretože do určitej miery je to nezvyčajné a odporuje to hlboko zakoreneným názorom.
ad.2) je vyskúšané, že je najlepšie, ak kolektív vedie muž, ktorý nie je príliš mladý a ktorý má autoritu.
ad.3) ide o najhoršiu variantu. Problémy tu nespôsobujú muži, ale ženy. Ženy veľmi ťažko znášajú, ak kolektív, v ktorom sú aj muži, vedie žena. Je to zaujímavé, ale je to tak.

Všetko, čo sme si povedali, je len idea. Neexistuje totiž 100% muž, ani 100% žena. Ide o určitý podiel mužskosti a ženskosti. Je prirodzené, že žena má mať v sebe len malý podiel mužskosti a rovnako tak muž má mať len malý podiel ženskosti. Ak by im táto čiastočka chýbala, boli by určitým spôsobom znetvorení a ťažko by dokázali pochopiť svojho partnera. To je jeden z častých dôvodov zlyhávania partnerských vzťahov. V takom prípade ide vlastne o dva oddelené svety, ktoré nemajú ani najmenší spoločný bod. Minimálna miera rysov opačného pohlavia, ktoré sú normálnemu človekovi dané, zaručuje, že sa môže s partnerom stretnúť. V partnerskom vzťahu dochádza k súžitiu dvoch osôb - muža a ženy. V knihe Kazateľ sa píše: Dvaja sú na tom lepšie , ako samotný človek: za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu. Lebo aj keď padne, jeden zdvihne svojho druha.....dvaja vedia premôcť jedného.... trojmo súkaný povrazec sa tak ľahko nepretrhne (4,9n). Jedna a jedna teda nie sú dve, ale tri. To platí aj v partnerskom vzťahu. Aj z psychologického hľadiska môže byť spojenie muža a ženy viac, ako spojenie dvoch žien, dvoch mužov alebo páru priateľov. V partnerskom vzťahu muža a ženy vzniká totiž úplne nová kvalita. Z uvedeného plynie, že napr. dieťa vychovávané dvoma ženami - matkou a babičkou, tetami, prípadne dvoma mužmi, veľmi často prichádza o to, čo mu ani pri najlepšej vôli napr. dve ženy nedokážu dať. Feuerbach povedal: muž a žena spolu vytvárajú jedného človeka. Taliansky spisovateľ Massini povedal: Muž a žena sú dve ľudské noty, bez ktorých struny ľudskej duše nevydajú ten správny tón.

2. Etapy na ceste lásky...

Prežívate obdobie dospievania. Je to obdobie medzi detstvom a dospelosťou. Viete, že už nie ste deťmi, ale tiež, že ešte nie ste dospelí. Ide o akúsi oblasť „medzi“ a všetky takéto oblasti sú naj-ťažšie a najmenej prebádané. Veľkosť tejto „medzi“ oblasti nepoznáme. Vieme len, že má tendenciu scvrkávať sa.

V dobách pred naším letopočtom sa predpokladalo, že dieťa skončí školu v 13 - 14 rokoch, ale za dospelého sa človek považoval až dovŕšením 30-teho roku. V medziobdobí dievčatá v 13-tich a chlapci v 14-tich rokoch preberali na seba rôzne povinnosti, mohli byť aj trestaní, ale práva dostávali až dovŕšením 30-tich rokov. Takže išlo o veľmi dlhé obdobie, ktoré sa neskôr skracovalo.

V období prvej Československej republiky bol človek do 14-tich rokov pokladaný za dieťa. Plnoletosť dosiahol dovŕšením 21-ho roku veku. Vtedy mohol uzatvoriť manželstvo, mohol voliť, avšak volený mohol byť až po dovŕšení 30 rokov.

V našom právnom poriadku sa dospelosť dovršuje v 18-tich rokoch. Avšak právny poriadok najmä v oblasti trestného práva hovorí o „veku blízkom mladistvému“, v ktorom sa na dospelého pozerá trochu inak a to približne do 21 rokov, t.j. 3 roky. Zodpovedá to skutočnosti, že človek dospieva po stránke fyzickej, psychickej, sociálnej... a stupeň zrelosti môže byť rozdielny. Mladý človek (mladistvý) môže byť zrelý fyzicky, ale po duševnej stránke môže byť skoro ako dieťa a rovnako nemusí byť zrelý po duchovnej stránke. Všetci viete, že aj v 40-ke existujú nezrelí ľudia - puberťáci - o ktorých sa hovorí, že on z tej puberty ešte stále nevyrástol.

Dospievanie predstavuje nesmierne dôležité obdobie, v ktorom má človek tri úlohy:

1. Čo budem vo svojom živote robiť? - otázka povolania, profesie
2. Koho si zoberiem? S kým budem žiť? Koho budem mať rád? Kto bude mať rád mňa?
3. Komu alebo čomu budem dôverovať? Načo sa zameriam... svetonázor...

Všetky tri uvedené úlohy je potrebné v období dospievania splniť. Ak sa človek zameria len na niektorú a ostatné zanedbá, ochudobní svoj život. Druhý a tretí bod spolu súvisia. Ide o vyriešenie životného zamerania: kvôli čomu budem žiť.

Niekto vidí svoj zmysel v nadobúdaní majetku, v získavaní moci, v dosahovaní športových úspechov.... všeobecne by sa to dalo zhrnúť do určitej formy moci: mám peniaze, mám moc. Mám výkony, som slávny .... tiež mám určitú moc. Je zrejmé, za čím určitý človek ide. Niekedy sa to zvrháva na niečo, čo možno vyjadriť asi takto: „hamti, hamti, nech mám viac než tamtí...“ a postupne sa to môže zvrhnúť na to, že si človek pred sebou valí svoju malú truhličku majetku. Tento spôsob zamerania je v súčasnosti veľmi propagovaný.

Druhým spôsobom zamerania je, že človek si povie: „čo sa budem naháňať? Mojím zmyslom života je mať sa dobre, dobre sa najesť a napiť, mať nejaké zážitky, nejaký pôžitok, a keď mi pôžitok prinesú drogy alebo sex, tak aj to. Dôležité je, čo príjemné mi to prinesie. Takíto ľudia môžu prežiť celý život len so zameraním sa na seba a svoje slasti.

Tretím spôsobom zamerania je, keď sa človek chce niekým stať. Je rozdiel chcieť len niečo do-siahnuť (napr. byť úspešným podnikateľom) a snahou niekým dobrým sa stať. Byť dobrým remeselníkom, alebo len dobre zarábať. Samozrejme, je správne, keď chce remeselník aj dobre zarábať, ale musí sa vedieť zapojiť do spoločnosti, niečo tvoriť. Vtedy nemyslí v intenciách „ja“, ale „my“, spolupracuje na dobrom diele. Napríklad úsilie ženy vychovať dobre deti, mať dobrú rodinu, aj to je spolupráca...

Štvrtý druh zamerania je, keď sa človek upriami na niečo, čo ho presahuje... na umenie, na tvorbu, na určitú službu, štúdium... ale dôvodom nie je dosiahnutie prestíže, titulu, ale to, že chce niečo dosiahnuť ako učiteľ, vychovávateľ, že chce niekomu pomáhať. Znamená to, že sa nezameriava už len na svoje slasti resp. na nejaké sebauspokojenie, ale na niečo, čo ho presahuje a čo slúži aj iným.

Ak sa človek zameria len na oblasť v druhom bode, podreže si svoj vlastný vývoj. Môže mať bohaté skúsenosti v sexe... ale nedozreje. Nedostane sa do fázy skutočného človeka, k skutočným hodnotám. Podreže si i to, čo sme uviedli v prvom bode - zanedbáva napr. učenie, pretože prečo by sa učil, keď jeho „láska“ je tak veľká?“... a pretože sa v 17-tich musia zobrať, tak vlastne ani nemôže tú školu dokončiť. Keď po niekoľkých rokoch dochádza k rozvodu, prichádzajú na to, že vtedy urobili chybu....

Počas dospievania by sa uvedené tri oblasti mali vzájomne riešiť.

Láska a zamilovanosť

Zamilovanosť prichádza skôr ako láska. K prvej zamilovanosti dochádza v puberte (sem ne-patrí zamilovanosť v materskej škôlke). V dospievaní dochádza k výrazným telesným zmenám u dievčat i chlapcov a čo je ešte dôležitejšie, v organizme dochádza k hormonálnym zmenám, čo má tiež vplyv na psychiku i na zamilovanosť. Začína nielen tvorba pohlavných hormónov, ale aj tvorba zvláštneho hormónu slasti - fenyletylamínu. Tento hormón vyvoláva citové chvenie a v období do-spievania sa vytvára nadmerne a v takých prudkých výlevoch, že zvyšuje citlivosť. V období do-spievania sú mladí ľudia náladoví, citliví, hneď sa stávajú cynikmi... „hádže to s nimi od steny k stene“.

Príklad: Jeden chlapec povedal svojim rodičom, keď ho napomínali, že by nemal tak vystrájať: „Prosím vás, to ste pedagógovia? Dobre viete, že som v puberte, že to so mnou hádže.... a ešte vy mi robte ťažkú hlavu.“

Človek to v puberte nemá ľahké. Jestvuje zvýšená citlivosť na podnety, ktoré nám môžu pri-niesť citové uspokojenie a tiež zamilovanosť. Čo je takým podnetom pre dievča a čo pre chlapca, je vám jasné. Zrazu si chlapci, ktorí vždy považovali dievčatá len za hlúpe a uplakané tvory a dievčatá, ktoré v chlapcoch videli len „blbečkov“ uvedomia, že niekto z nich je akýsi iný, všimnú si oči, vlasy... niečo ich upúta. Zrazu sú tí chlapci a dievčatá niečím zaujímavé a niekto z nich je ešte zaujímavejší, ako ostatní.

Do zamilovanosti sa vkladá veľké očakávanie. Rozum je v tomto prípade ponechaný bokom. V zamilovanosti nie je možné sa učiť: „ako je možné učiť sa nejakú Pytagorovu vetu, keď je v hlave len ona, len on... Zamilovanosť vedie práve k tomu, že sa človek sústredí len na jednu vec alebo osobu. Niekedy sa uvažovalo o tom, či zamilovanosť nemá niečo spoločné s hypnózou - zamilovaný je akoby zhypnotizovaný tým druhým. Hradné panie vedeli veľmi dobre rozpoznať, kedy je slúžka zamilovaná - akonáhle sa pripálilo jedlo, nebolo upratané...chodila ako námesačná. Učitelia v škole ľahko spoznajú, že niektorý zo študentov je zamilovaný.

Zamilovanosť je zvláštny stav, ktorý možno zvyšovať, keď sme dráždení podnetmi, ktoré vedú k väčšiemu vyplavovaniu tohto zvláštneho hormónu. Dráždenie môže spočívať v tom, že sa s touto osobou často stýkame, tým, že sa na ňu pozeráme, dotýkame sa jej.

Chlapci sú oveľa citlivejší na zrakové podnety - stačí im, keď vidia dievča ísť, vidia jej vzhľad, cítia vôňu jej vlasov... U dievčat je to pomalšie, sú citlivejšie až na dotyk. Takéto podnety môžu viesť k tomu, že zamilovaný stratí i posledný zbytok cudnosti, stratí hlavu a naštartuje čosi, na čo v tomto období nie je nárok, čo presahuje z obdobia zamilovanosti a chodenia spolu do sexu.

Prečo na to nie je nárok? Prečo zamilovanosť nie je láskou? To, o čom sa dnes hovorí ako o láske je v skutočnosti len zamilovanosťou. Pre zamilovanosť sa rúcajú rodiny - keď manželka spozná, že sa zamilovala a to je tá pravá láska, lebo sa jej točí hlava.... Rozdiel medzi láskou a zamilovanosťou je v tom, že najvyššou úrovňou v zamilovanosti je človek sám. Centrom je jeho „ja“. Ja som sa zamiloval, mne to robí dobre, keď ho vidím, mne to robí dobre, keď som s ňou.... Ide o určitý druh sebectva a môže ísť aj o sebectvo vo dvojici. Nejde o spoločné „my“, o našu budúcnosť, ale ide o moje „ja“. Hovorí sa, že láska je slepá. Nie, láska nie je slepá, slepá je zamilovanosť. Všetko ide bokom, nevidím, nepočujem...všetko sa zmení, on bude úplne iný, prestane piť, ona bude úplne iná, nebude fiflena, ale bude to tá najlepšia manželka na svete... Už preto, že sa to deje v období dospievania, je ťažké uveriť, že to tak bude. Je to obdobie, keď človek ešte nedozrel a ešte stále sa mení. Veľa škody v tomto smere urobila aj literatúra, ktorá často povyšuje romantickú lásku na pravú lás-ku, lásku na prvý pohľad vydáva za skutočnú lásku. V čase zamilovanosti je potrebné myslieť na to, ako by táto „láska“ dopadla, keby spolu žili. Začiatky podobné Rómeovi a Júlii často končia u psychiatrov alebo rozvodom.

Príklad: Nedávno boli u mňa mladí ľudia, ktorí sa zobrali z celkom romantickej lásky. Po nie-koľkých rokoch si žena našla inú romantickú lásku a to bol pre ňu jasný dôvod na rozchod, pretože tvrdila, že môže žiť len s tým, koho miluje tak, že sa jej točí hlava... Povedala som jej, že nový partner ju tiež za tri roky omrzí, že romantická láska nemôže byť na celý život, až do staroby, že musí prerásť do inej lásky.... Toto však bolo pre ňu neprijateľné: „nie, ten nie...“ Avšak je úplne typické, že omrzí a príde ďalší a ďalší... To je podstata zamieňania romantickej lásky za skutočnú.

Zamilovanosť je nutná etapa, ktorou má človek s opatrnosťou prejsť. Zamilovanosť je niečo nežné, krásne, niečo, načo sa spomína celý život. Je to však len počiatok, ktorý sa má premietať do lásky so všetkými súvislosťami. Zamilovanosť nie je dôvodom na uzatváranie manželstva alebo na trvalý vzťah. Zamilovať sa môžete aj do niekoho, koho nemáte radi a nedôverujete mu. Vy ho síce milujete, ale nemáte k nemu úctu. Zamilovanosť nie je jednotou, ktorá vytvorí z muža a ženy jeden celok na celý život. Pretože napriek tomu, že vo vzťahu pretrváva láska, zamilovanosť nepretrváva. Nemyslím si, že by zamilovanosť mohla pretrvávať celý život. Ide o istý druh výbuchu, ktorý dáva do pohybu stroj. Môžete sa do niekoho zamilovať, ale po 10-ich týždňoch ho budete mať dosť. Môžete sa však pripútať srdcom i dušou k niekomu, kto vás nevzrušuje viac, ako vlastná osoba. Podstatou zamilovanosti, keď prejde v lásku, je vlastné dozrievanie.

Je potrebné vyjasniť si pojmy, pretože pod láskou sa často myslí len sexualita, telesná oblasť, ktorá je súčasťou manželskej lásky. Existuje láska erotická, ktorá je láskou duševnou, sú to city, milovanie. Láska, ktorá presahuje telesnú a erotickú lásku vyúsťuje do manželskej lásky, do hlboké-ho vzťahu dvoch ľudí. Ak má byť láska naozaj hlboká a má pretrvať celý život, musí stáť na všetkých troch pojmoch - na sexualite, erotike a na hlbokej láske. Ak bude stáť len na sexe, veľmi skoro vyprchá. Pod slovom „láska“ rozumieme pravú lásku a nie slovo, ktoré sa používa ako zásterka, aby sme dostali niekoho do postele. Láska je zároveň

citom i činnosťou rozumu a vôle, je ovplyvnená úctou k druhému človekovi. Nemôžem mať druhého naozaj rád, milovať ho na celý život, keď si ho nevážim, keď nepoznám jeho vlastnosti, keď neviem, že mi môže byť priateľom a že si ho môžem vážiť. Človek sa môže zamilovať do pekných vlasov, do atletického tela, do toho, aký je dobrý tanečník, aký je vtipný... ale ťažko s ním vydrží po celý život, keď súčasne zistí, že je klamár, kompromisník, že si ho nemôžem vážiť ako čestného človeka....

Základom pravej lásky je úcta a schopnosť byť priateľmi. Ide o postoj, keď chce jeden druhého potešiť, je voči partnerovi prajný, keď mu nejde o postoj „mne to robí dobre“, ale myslí vo forme „my“, keď skôr než seba, kladiem na prvé miesto partnera. Schopnosťou pravej lásky je vcítiť sa do toho druhého, to už nie je len sympatia. Pravá láska sa dokáže vcítiť do partnera, keď sa necíti dobre a nie je bezohľadne požadovačná. Je to opak zamilovanosti: „Mne dnes nie je dobre, tak ty buď hladný.“ - to je prejav zamilovanosti. Ten, kto miluje hovorí: „Tebe dnes nie je dobre, čo môžem pre teba urobiť?“ Cítite ten rozdiel?

Pre chlapca i dievča je veľmi dôležité, aby v období, keď sa začínajú dotýkať lásky, si boli navzájom cieľom a aby im všetko ostatné slúžilo ako prostriedok. Cieľom má byť vzájomné obohatenie - ona obohatí jeho a on ju. Možno sa vám to zdá jasné, ale nie je to tak, pretože v čase zamilovanosti sa často zamieňa prostriedok za cieľ. Dievča nemusí byť cieľom chlapca - jeho cieľom môže byť to, aby jemu bolo dobre a dievča sa mu stane prostriedkom, ktorý v ňom vyprovokuje pocity, spôsobí slasť. Dievča sa stane predmetom, objektom, stane sa akousi náhradou. Platí to aj opačne. Keď to vyjadríme veľmi tvrdo, tí dvaja sa navzájom používajú ako dva masturbačné nástroje. Je to tvrdé, ale veľakrát je to tak, a keď to prejde aj do manželstva, ťažko môže vzniknúť láska. Ak teda vnímam partnera ako niekoho, kto ma uspokojuje, potom to nie je láska, ale len zamilovanosť. Významnou mierou tento pohľad ovplyvňuje aj prostredie okolo nás. Na človeka útočí záplava pornografie, konzumný životný štýl typu „uži si.. máš predsa na to nárok...“, čo má za cieľ, aby sa ešte intenzívnejšie vylučovali jeho sexuálne hormóny, aj hormón slasti.

Etapy dospievania:

1) kamarátstvo v partii - tam najlepšie spoznáte, ako sa k sebe navzájom chováte, lebo nemáte dôvod pretvarovať sa. Vo dvojici, ktorá už spolu chodí, sa každý snaží hrať určitú rolu. V partii, kto-rá ide spolu na výlet, ktorá spolu znáša aj niečo nepríjemné, sa oveľa ľahšie spozná povaha chlapca či dievčaťa, ktoré sa vám páči.

2) nezáväzná známosť - obdobie, keď sa máte vzájomne spoznávať, ale nemáte si dávať záväzky. Záväzok by bol predčasný. Ide o obdobie, v ktorom sa vníma napätie, ktoré má byť prekonáva-né. Kto toto napätie premení hneď na sex, uskutočnenie, podobá sa hlúpemu Janovi z rozprávky, ktorý mal hrudu zlata a stále ju menil, až ju vymenil za niečo celkom bezcenné. Tak aj hrudu zlata, ktorú má dať len tej jedinej, vymieňa v mnohých vzťahoch, až na to doplatí väčšinou v zlom manželstve.

Je potrebné dať si pozor, aby sme svojho partnera (-ku) nehľadali v štádiu opojenia. Nemyslím tým len alkohol a drogy, ale nie najlepším prostredím na nájdenie si partnera sú aj tanečné zábavy, pretože aj to je určitý druh opojenia. Moderná hudba vedie k veľmi silnému opojeniu rytmom, nie-kedy aj svetlom, k tomu sa pripája opojenie z prílišnej blízkosti druhého pohlavia, z dotyku, z vône.... ale ťažko sa dá rozpoznať charakter toho druhého. Nezavrhujem tanečné zábavy, ale upozorňujem, že to nie je najvhodnejšia príležitosť. V takomto prípade zoznámenia sa je potrebné vzťah overovať.

Všetko to je veľmi ťažké, pretože je to proti prúdu. Dnes sa hovorí: „... nájdi si čo najskôr dievča... ... čo blbneš, máš 18 a si ešte panna...“ Myslíte si, že je vždy správne prispôsobiť sa prúdu? Myslíte si, že ak všetci denne kradnú, že kradnúť je dobré? Myslíte si, že ak ste na tanečnej zábave, kde všetci lížu papierik namočený v LSD, že je jasné, že aj vy olížete halucinogén? To, čo robia ostatní, nie je vždy to lepšie.

Chyba, ktorú robia chlapci: „no dobre, budem hľadať, počkám s tým, veď existuje veľa rôznych časopisov, tak si zatiaľ budem všímať toto...“ Ide však o náhradu, ktorá je vo vývoji sexu veľmi nebezpečná. Môže to viesť k tomu, že neprežijete kvalitné vzťahy, že predčasne zahájite svoj sexuálny život, môže vás to priviesť k tomu, že budete hľadať falošné cesty...

Chyba, ktorú robia dievčatá: zamilované romániky. Dnes je ich veľmi veľa a končia tým, že ona, ktorá bola taká nevinná, dobrá... si nakoniec zobrala syna bohatého milionára (princa). Povieme si: čo je na tom? Čo môže byť nevinnejšie, ako taký románik? Nebezpečenstvo spočíva v tom, že nám je veľmi intenzívne vtĺkaná do hlavy práve predstava romantickej lásky, zamilovanosť a nič viac. Dievča to môže preniknúť do takej miery, že nie je schopné reálne pozerať sa na muža reálne, ale hľadá princa z rozprávky, hľadá len romantickú a nie skutočnú lásku. Hodnotná literatúra vám dá viac, ako romantické romány, ktoré si možno občas prečítať, ale nie sa nimi živiť.

Tri základné podoby lásky:

1. typ lásky „KEĎ“ - ide o lásku, ktorú môžeme dávať alebo prijímať pomocou splnenia urči-tej požiadavky: „Musíš niečo urobiť, a keď to urobíš, tak ťa budem mať rád.“ Taká láska nie je dobrým základom pre trvalý vzťah. Ide o vzťah podmienky, ktoré sa môžu meniť v závislosti od novej situácie.

2. typ lásky „PRETOŽE“ - partnera milujeme, pretože je taký a taký... Ide o lásku, na ktorej sa dá stavať, ale existuje tu riziko, že sa partner zmení. Po autohavárii môže ostať na vozíku, môže sa popáliť a poškodí si tvár... a miesto krásnej dievčiny, môže mať ženu so znetvorenou tvárou a láska typu „pretože“ môže zlyhať, ak je založená len na telesnej príťažlivosti. Láska typu „pretože“, ktorá je založená na povahe a charaktere, vydrží oveľa viac.

3. typ lásky „MILUJEM ŤA“ - prijal som ťa aj s tvojimi chybami. Viem, že nie si princ z rozprávky, viem, že nie si princezná, máš chyby, ktoré poznám, poznám aj tvoje prednosti, takú (takého) si ťa beriem, chcem ťa mať celý život, chcem byť s tebou celý život, chcem aby si bola mojou manželkou (manželom), matkou (otcom) mojich detí. To je najvyššia forma lásky a sú jej schopné dospelé osoby. Nie sú jej schopné osoby v 17-tich - 18-tich rokoch.

Ak chcete prežiť nielen zamilovanosť, ale aj lásku, musíte sa naučiť nielen brať, ale aj dávať. Láska je jediný cieľ života. Kto žije pre niečo iné, často pocíti sklamanie. Človek podvedome po celý život hľadá svoj domov. Domov nie je video. Jediný trvalý domov môže vytvoriť len láska a len v takomto domove sa dá žiť celý život. Preto vám zo srdca prajem, aby ste si nezmýlili pravú lásku so zamilovanosťou.

3. Koho - áno, koho - nie

Koho nie: Existujú ľudia, ktorí sú pre manželstvo a partnerstvo nevhodní. Niektoré typy sa týkajú chlapcov i dievčat rovnako, iné sú častejšie u chlapcov a iné zase u dievčat.

1) Alkohol, drogy závislosti - ide o prvý typ, ktorý sa najčastejšie prehliada a najčastejšie sa naň dopláca.
V protidrogových poradniach počujete: „no, on síce pil, ale ja som verila, že prestane... on síce pil aj v manželstve, ale verila som, že keď budeme mať dieťa, tak prestane... potom som verila, že ak budeme mať druhé dieťa, že prestane....“ Najzarážajúcejšie na tom je, že ak sa taká žena rozvedie, za dva roky si zoberie človeka, ktorý tiež pije a ocitne sa sama v protialkoholickej poradni. Znovu nespoznala, že si berie partnera, ktorý pije. Poviete si, že to nie je možné. Avšak uvedený prípad je častý. Akoby žena nedokázala rozoznávať a znovu by chcela veriť, že jej láska dokáže partnera zmeniť. Ide ale o veľkú chybu v myslení a iluzórnu predstavu, že láska dokáže partnera prerobiť. Aj keby išlo o najčistejšiu a najobetavejšiu lásku, ani tak nedokáže iného zmeniť, prerobiť. Keď si beriem niekoho, kto pije s tým, že ho prerobím, znamená to, že budem mať alkoholika. Ak partner prisahá: „Mám ťa rád, prestanem piť, len si ma zober....“, tak dokáže určitý čas nepiť, to dokážu aj závislí alkoholici, avšak bez závislosti je potrebné vydržať celý život. Preto základom takéhoto vzťahu je, aby partner, s ktorým chodíte, minimálne rok nepil. Neprípustné sú vyjadrenia typu: „...to bolo na-posledy... keby si ma mala rada, tak to pochopíš... toto sa stalo...“ V manželstve sa tiež stane veľa vecí, nastanú záťažové situácie, kedy bude dôvod na pohárik.... a dôvodom bude takmer vždy druhý partner, nech by sa akokoľvek snažil... Preto, ak sa váš partner pravidelne opíja a je pre neho nor-málne tráviť voľný čas v krčme, tak vzťah nie je perspektívny. Ak mu možno pomôcť, tak nielen svojou láskou, ale i tým, že mu dáte podmienku: „Ak ma máš naozaj rád a chceš so mnou vážne chodiť, tak sa vzdáš alkoholu a nebudeš piť nie 14 dní, ale musíš vydržať minimálne rok. Ak budeš vidieť, že to nezvládaš, pôjdeš do poradne.“ Je to lepšie, ako keby ste mali v manželstve klásť pod-mienku: rozvod alebo pôjdeš poradne.

2) Oveľa horšia je toxikománia. Dnes sa s toxikomanmi môžete stretnúť oveľa častejšie než v minulosti. Tu existuje jediná rada: OKAMŽITE sa otočiť a odísť. Feťáka nikto láskou neprerobí. Bude vám často hovoriť: „Ty si moja jediná záchrana, keď nebudeš so mnou chodiť, tak nemám pre-čo žiť... ja si niečo urobím...“ To je príklad krásneho citového vydierania. Potrebuje vás dostať tam, kde chce. Existujú prípady, keď dievča zmenilo feťáka, ale sú veľmi zriedkavé. Nemôžete si robiť ilúzie, že práve vy budete tou výnimkou. Existujú tri druhy partnerov:

• tí, ktorí to včas spoznajú a utečú
• tí, ktorí to nespoznajú a vo vzťahu pokračujú, pretože feťáci sú majstri vo výhovorkách, pre-čo zlyhali
• viac ako 1/2 partnerov, ktorí dovtedy nemali nič s drogami, sa stane závislými. Najhorším nebezpečenstvom totiž je, že závislí ľudia majú tendenciu strhnúť druhého do závislosti. Mnohí ho-voria: „Začala som s ním chodiť preto, aby prestal brať drogy.“

3) Patologické hráčstvo predstavuje dnes nový druh závislosti, ktorá má účinky drogy. Títo ľudia sú schopní ukradnúť čokoľvek, hoci aj perinku pod dieťaťom a dieťa položiť na zem, len aby mohli hrať. V byte nemajú nič, ale súčasne sú presvedčení, že svoju rodinu, dieťa, manželku milujú, oni len teraz akútne potrebovali peniaze, aby mohli vyhrať more peňazí a dobre zabezpečiť svoju rodinu, ale stále im to nevychádza. Ak zistíte, že váš partner (ka) je príliš častým návštevníkom hracích automatov a utráca tam peniaze, tak od neho tiež ďaleko. Pozor, ide o ťažkú závislosť a výsledky liečby sú nedostatočné. Taký človek si myslí, že za vašu lásku sa vám odvďačí tým, že pre vás vyhrá peniaze. Ak niekto pije, tak si nepredstavuje, že pije pre vaše dobro. Patologický hráč si ale predstavuje, že práve teraz vyhrá rozprávkovú výhru.
Teoreticky veci vieme, ale prakticky nerobíme správne uzávery. Hovoríme: „Veď on veľa ne-pije, len 5-6 pív denne..... opíjal sa len 1x za 14 dní.... a keď spolu chodili a mali pred svadbou, už sa toľko neopíjal...“ Takže: pozor na akékoľvek citové vydieranie typu „ako môžem prestať piť, keď už so mnou nechodíš... ja sa upijem k smrti alebo si hodím povraz...“ To môže robiť len človek, ktorý vás nemá rád. Dôkazom lásky nie je, keď sa niekto obesí, to je dôkaz jeho sebectva.

4) Chorobní žiarlivci - sú nimi ženy aj muži. Niekedy si dievčatá myslia, že ak na nich chlapec žiarli, je to prejav jeho lásky: „on vôbec neznesie, ak s niekým prehovorím len pár slov.... On ma má tak veľmi rád, že keď som s niekým iným prehovorila, rozčúlil sa a dal mi facku...“ Žiarlivosť nie je dôkazom lásky. Žiarlivosť je dôkazom majetníckeho pudu, dôkazom, že nás chce partner vlastniť ako svoj majetok. Neznamená to ale, že by vám partner mal tolerovať neveru - to je niečo iné. Žiarlivosť vedie k tomu, že partnerovi neverí, špehuje ho, nedôveruje mu, vypočúva ho, obmedzuje ho - nebudeš robiť toto, nebudeš tam chodiť, s tým sa nebudeš baviť, na xy si sa dlho pozeral... Tieto prejavy nie sú prejavmi lásky, ale veľmi často sa zamieňa ich význam - „má o mňa veľký záujem, preto...“ Manželstvo sa potom môže premeniť na skutočné peklo a to najmä vtedy, ak je manželka zamestnaná - „Prišla si o dve minúty neskôr, čo si tam robila?“ Musí popísať celý deň trikrát za sebou a je jasné, že sa presne netrafí, kde v ktorú minútu bola... a to bude potom dôkaz toho, že je neverný, že klame. Niektoré ženy majú mylnú predstavu, keď hovoria, že svoju vernosť dokážu svojím životom. Vernosť sa dokázať nedá. Dokázať možno len konkrétnu neveru. Ako dokážete svo-ju vernosť? Museli by ste byť k partnerovi pripútaný 24 hodín a to mu môžete byť neverný v myš-lienkach - na to žiarlivci niekedy dôjdu. Nikdy sa teda nedá dokázať, že ste verný.

5) Hysterici - hysterických žien je viac. Bývajú niekedy dosť okúzľujúce a nápadné. Väčšinou sa vedia pekne obliekať, líčiť... Ako teda spoznáme hysterickú osobu? Väčšinou sa to nedá postrehnúť hneď. Až neskôr zistíte, že dievča má zvláštne nároky na to, ako ju máte chápať. Nestačí jej, že jej vyhoviete, ale chce, aby ste čítal jej myšlienky. K výbuchom a k scénam dochádza pre maličkosti a často ani neviete, prečo k tomu došlo. Typický výrok znie: „Keby si ma mal rád, tak by si vedel, čo chcem... a keď to nevieš, tak si sa do mňa nevcítil, nemáš ma rád.“ V manželstve to potom vyzerá asi tak, že manžel príde domov a manželka s ním neprehovorí a jemu nie je jasné, čo urobil. Musí sa doprosovať, a potom zistí, že príčinou je niečo, čo by ho v živote nenapadlo, ale čo ho malo napadnúť, pretože má vedieť, čo chce jeho žena, lebo inak ju nemá rád. Aj v ambulancii je to ťažké vysvetliť, pretože argumentujú: „Ak sa máme naozaj radi, tak sa musí do mňa vcítiť, musí ma bez-podmienečne chápať....“ To znamená, že ja partnera nemusím chápať, ale on ma musí chápať, ja ne-musím nikdy ustúpiť, ale on musí vždy ustúpiť... a keď nie, tak mu ukážem.... Avšak takmer každé dievča sa tak niekedy správa. Môžete však zistiť, že sa to často opakuje, že si nárokuje na bezpodmienečné pochopenie, že vám nemá čo vysvetľovať (prečo by aj mala...) a ak vám musí niečo vysvetľovať, tak je to dôkaz, že ju nemáte rád. Ide o bezpodmienečne romantickú predstavu, ktorá je spojená s tým, že tak, ako ju máte teraz rád, tak ju budete mať rád po celý život. Ak „medové týžd-ne“ nervy vydržia 50 rokov, tak je to pre hysterika dôvod na rozchod, pretože hľadali niekoho iného, erotickú lásku. U hysterika muž je to horšie, ale ľahšie a skôr sa to dá spoznať, pretože také jednanie je pre muža netypické. Mnohé hysterky dokážu otravovať svojho muža a okolie tým, že ustavične plačú a sťažujú si. Oni sú tie dobré, obetavé... Jedným zo spôsobov, ako sa dajú hysterické sklony zistiť je, ako sa dievča pozerá na svoju rodinu, otca, matku, súrodencov, ako sa chová ku kamarát-kam... ak zistíte, že podľa nej je otec príšerný, mama zlá, súrodenci nemožní, vôbec nemá trvalé kamarátky, lebo sa vždy sklamala, kamarátky sa vždy ukázali ako potvory a ona prakticky ako tá najlepšia.... potom je na tom niečo čudné, lebo vyplýva, že ona je jediná správna v širokom okolí a všetci ostatní sú zlí.... ale to je málokedy pravda. Ak sa sama na seba pozerá ako na najlepšiu a nie je schopná priznať si chybu, je hysterka.

6) Ľudia despotickí a úplne netolerantní - Ľudia, ktorí neuznajú iný názor - majú svoj názor a koniec. Ja fandím tomuto klubu a ty musíš tiež... títo ľudia presadzujú svoj názor a neuznávajú, že na niečo môžu existovať aj iné názory. Ich názor je ten najspravodlivejší na celom svete. Niekedy sa stáva, že zaľúbený partner sa tomuto typu podriadi a očakáva, že v manželstve sa to nejako vyrovná. Nevyrovná sa.

7) Leniví ľudia - Lenivosť je v súčasnosti stále častejším dôvodom rozpadu manželstva. Dnes sa lenivosť v partnerskom živote prejavuje aj tým, že partner nemieni pracovať, často bezdôvodne mení zamestnanie a využíva podporu v nezamestnanosti. Aj keď sa im naskytne pracovná príležitosť, je to pod ich úroveň. U dievčat sa lenivosť prejavuje v tom, že sa vôbec nemienia starať o domácnosť. Zistite si, či sa vaša milá vie chytiť práce, či vie, čo je to vareška, či doma pravidelne pomáha alebo len vtedy, keď sa jej náhodou chce. Keď sa ožení rozmaznaný chlapec, ktorému sa všetko dávalo pod nos, a manželka ho nemôže obskakovať, lebo majú bábätko, pýta sa: „Načo som sa ženil, dieťa má prednosť a ja by som mal niečo robiť? To teda nie.“

8) Mamičkin maznáčik - Väčšinou ide o chlapca, ktorý je jedináčik alebo má jednu sestru, na ktorú sa kládli iné nároky a mamička mu robí absolútne všetko. Dospelý chlapec príde domov, ma-ma mu hneď pripraví jedlo, nielenže mu navarí, ale nemusí si sadnúť k večeri s ostatnými, pretože ona mu to zohreje, aj keby mala vstávať o polnoci, všetko mu vyžehlí, nachystá, nikdy sa nemusí o nič starať... a on si to ani neuvedomuje. Prestavte si, že bude chcieť, aby to tak fungovalo aj v manželstve. Prečo by to tak nemalo byť, keď sa nikdy nemusel ničoho ani dotknúť? Ale v manželstve to tak nefunguje a hneď zasiahne jeho matka: „oni ti neurobia ani to...chudáčik, ty si musíš ustlať posteľ... dokonca si musíš aj topánky vyčistiť...“ Divili by ste sa, koľko rozvodov je zapríčinených zásahom manželovej matky, ktorá hovorí, že jej chlapec nemôže žiť s tou ženou, pretože sa mu nedostáva to, čo potrebuje... Všímajte si preto, ako to vyzerá s vaším chlapcom, či ho mama obskakuje, nakoľko je to pre jeho život smerodajné pre život. Nie je jednoduché niekoho prevychovať a presvedčiť o tom, že si má za sebou odložiť svoje veci, nenechávať šaty prehodené cez stoličku....
Príklad: Pani, ktorá má tri deti hovorila: Mám problém. Môj najmenší syn je neporiadny a otec sa stále zlostí, nadáva mu, že si po sebe neuprace veci... Neviem, ako mám tomu dieťaťu vysvetliť, aby bolo poriadne. Totiž, aj otec je neporiadny a keď to dieťa vidí, tak sa pýta: „Mami, prečo mám upratovať, keď ani otec neupratuje, aj on necháva po sebe rozhádzané ponožky...“ Matka mu povie. „Otec to teraz neupratal, ale ty to teraz urobíš.“
To je „výchovné“. Možno ho vychová tak, že upratovanie je pre nedospelých a keď dospeje, tak sa ničoho ani nedotkne.
Na tento typ tiež pozor. Zdá sa to ako malá roztomilosť, ale môže to prerásť do veľkých vecí.

9) Punktičkári, pedanti
U žien sa to môže prejavovať ako chorobné upratovanie. Nie je to sobotňajšie, veľkonočné či vianočné upratovanie. Upratovaciu mániu majú ženy, ktoré celý život strávia s handrou v ruke, nič iné nevedia a ich hlavnou hodnotou je mať vyčistený a naleštený byt. Vyžadujú, aby bolo všetko na svojom mieste. Nedôslednosť dokáže puntičkárov doviesť k zúrivosti. „Dieťa by malo vedieť, keď sa mu to povie...“ Niekedy sú charakteristickí svojou pomalosťou - nie 2x meraj a rež, ale 20x meraj a potom rež. podľa toho si môžete predstaviť, ako to vyzerá v manželstve... Je veľmi dobré pozorovať svojho milého (milú) pri práci. Dozviete sa veľa vecí.

10) Zlostníci - často hovoria: „Keď sa nazlostím, tak som schopný zabiť, tak sa prosím ťa ne-hnevaj, že som rozbil tie dvere, tanier...“ To patrí na psychiatriu, ale nie do manželstva. Ženy často hovoria: „Keď on je potom taký dobrý, donesie kyticu, ospravedlní sa...“ Pozor, keď sa v čase známosti prejavia tieto príznaky. Hoci veľký hnev dokáže ovládnuť, predsa už došlo k výbuchom, na-dávkam... potom sa ospravedlňuje ale nie je to prvýkrát. „Prepáč, rozčúlil som sa... už nebudem... priniesol som ti...“ V manželstve to bude vyzerať ešte horšie.

Keď vylúčime celkom nevhodné typy (alkoholici, lenivci, závislí...) ostane nám veľa ľudí, ktorí majú svoje nedostatky ale i prednosti. Ako vedieť rozlišovať, keď už spolu chodíte a mala by to byť trvalá známosť?
Je veľmi dobré, aby ste si navzájom vyjasnili svoje názory, pretože je časté, že ľudia, ktorí spolu rok chodia, vedia o sebe veľmi málo. Keď prídu do poradne a chceme, aby nám popísali partnera, tak opíšu jeho telesný vzhľad, na akú školu chodí... ale nevedia nič povedať o povahových vlastnostiach. Keď chceme vedieť, čo si pod manželstvom predstavujú, aké majú naň názory, aký by mal byť partner v manželstve, v čom chce on prispieť do manželstva.... čo si myslí, že od neho v manželstve očakáva partner.... takmer nikdy sa nezhodnú. Napríklad na otázku o počte detí žena povie, že chce mať štyri a muž chce len jedno. Keď sa ich opýtame, či o tejto otázke hovorili, odpovedajú. „Nie, my sa máme radi...“ Základné otázky ostávajú nevyjasnené. Napr. počas známosti by sa mala vyjasniť otázka kariéry.
„Máme sa radi“ - ale čo si pod tým predstavujete? Mali by sme zistiť, či máte k sebe úctu, či si partnera môžete vážiť. Predstavte si, že by to nebol váš milý, ale celkom cudzí človek. Mali by ste k nemu úctu? Vážili by ste si ho? Dokážete si ho predstaviť ako otca (matku) svojich detí? Dokážete si predstaviť, ako zabezpečuje domácnosť? Je potrebné vyjasniť si aj takéto otázky. Zistite, či sa viete slušne pohádať a či si viete odpustiť. To je veľmi dôležité, pretože v manželstve si budete musieť povedať svoj názor a budete si musieť odpustiť. Aké máte názory na manželstvo, na dôležité životné otázky? Je veľmi zlé, keď až v manželstve zistíte, že na najdôležitejšie otázky máte protichodné ná-zory (Prečo žijem? Aké je poradie hodnôt - byt, láska, peniaze, kariéra....) Skutočnosť, že sa máte radi vás neochráni pred rozdielnymi názormi, preto je potrebné včas si ich vyjasniť - napr. Majú sa radi a on sa domnieva, že keď prídu deti, ostane manželka s nimi doma do 15-tich rokov. Ona sa domnieva, že pôjde do práce hneď po skončení materskej... ak to zistia, až keď končí materská, je to ťažké....
Dôležitou otázkou je: „Viem, aké nedostatky má partner? Ak vaša odpoveď znie, že nemá žiadne nedostatky, je to ilúzia. Taký človek po svete nechodí. Pokiaľ neviete o partnerových chybách, ide o nezrelý partnerský vzťah. Mali by ste poznať chyby partnera a vedieť, či ste ich schopný tolerovať, či ste schopný prijímať ho celý život s tým nemožným spôsobom, ako niečo robí alebo s určitou vlastnosťou. Myšlienky dievčat, že si partnera prevychovajú, sú zradné, pretože málokedy a málokto sa dá prevychovať. Chlapci hovoria: „Nevadí mi to na nej, je to na nej roztomilé...“ Rozdiel ale je, či ste spolu na rande alebo ste spolu každý deň. Teda: nie, že nemá nedostatky, ale či som ich schopný prijať a tolerovať.
Všímajte si tiež vzťahy. Ako sa partner správa k rodičom? Aká atmosféra je u nich v rodine, ako sa správajú rodičia k sebe navzájom? (Pretože podľa toho sa budú oni tiež chovať, podvedome v sebe nesú vzor rodiny) Všimnite si, kto v rodine vládne, ako sa partner správa k súrodencom, k malým deťom... Pozrieť sa na svoju svokru môže ale nemusí byť obrazom mojej partnerky za 20 rokov. Ak zistíte, že vaše dievča, nežná duša, sa chová k rodičom ako chuligán, tak je potrebné sa nad tým zamyslieť, aj keby to akokoľvek vysvetľovala.
Preto si nepovieme „Koho áno“, kto je ten najsprávnejší. Správna žena má vraj vyzerať ako dievča, vystupovať ako dáma, uvažovať ako muž a celý život drieť ako kôň.

4. Sebavýchova k manželstvu

Je sebavýchova pre manželstvo potrebná?

Príklad č.1: Rozmaznaný syn si zobral dievča a nasťahoval sa do bytu jej rodičov a za niekoľko mesiacov bol naspäť doma. Jeho mama hovorila: „On tam chudáčik nemohol vydržať. Oni sa o neho vôbec nestarali. Prišiel domov, nemal chuť na večeru, ale potom chcel večerať neskôr a oni mu ju už neskôr nedali a povedali mu, aby si ju zohrial sám, keď nechce večerať spolu s nimi.“ A milá mama nehnala s metlou svojho synáčika späť, ale starala sa o neho tak, ako bola zvyknutá, topánky mu vyčistila a ráno mu ich dala k radiátoru zohriať, aby ich mal teplé...“ Hľa, manželka zanedbávala povinnú starostlivosť o svojho muža. A nastal rozvod... v tomto prípade výchova i sebavýchova syna pre manželstvo veľmi zaostala....

Príklad č.2: V poradni bola pani, ktorá má šesť detí - ako schodíky. Dokážete si predstaviť, koľko má práce. Tí najstarší sú už vo veku, kedy by už mohli pomáhať (12,14....3) Nikto doma nič neurobí, všetko robí sama. Prečo? Pretože manžel bol vychovaný tak, že jediný, kto doma pracuje, je vždy žena.

Väčšinou to býva tak, že žena pracuje pol roka, nakoniec sa zrúti, príde do liečebne a keď sa vráti domov, tak sa to znovu opakuje, pretože nikto nepreloží krížom slamku....

Príklad č. 3: Mladá žena si už tehotná zobrala mladíka, mali garsónku a on sa veľmi intenzívne zaujímal o hudbu. Manželku si síce zobral, ale vôbec sa nemienil obmedzovať vo svojich záľubách. Pretože dieťa predsa len obmedzuje, tak nasťahoval manželku s dieťaťom do kúpelne, lebo on potrebuje priestor na kľudné počúvanie hudby. Bol to chlapec s maturitou... ale nedokázal pochopiť, prečo by sa mal on v manželstve akýmkoľvek spôsobom uskromňovať. Nebol vychovaný, aby sa dokázal v čomkoľvek, kedykoľvek, pre kohokoľvek uskromniť. Je jasné, že to skončilo rozvodom. Ešte na súde sa čudoval, čo je divné na tom, že potreboval kľud na počúvanie hudby.

Príklad č. 4: Manželia mali malé dieťa a manželka čakala druhé. Mala tehotenské ťažkosti a v tomto stave nedokázala prať plienky. Manžel to rezolútne odmietol, vraj: plienky sú vecou ženy a on je na to príliš jemný a citlivý, aby také niečo čuchal. Bol veľmi „citlivý“ a bol to filozof. Tiež nebol vychovávaný k tomu, že by mal aspoň trochu rešpektovať stav toho druhého.

Toto boli príklady zo strany mužov, ale rovnaké je to aj zo strany žien. Dnes sa stretávame s dievčatami, ktoré boli vychované v rodine, kde nebol chlapec, otec si prial študované dcéry a tak nemuseli doma absolútne nič robiť. Otec bol možno trochu aj pod papučou.... a oni si to prinesú do manželstva a požadujú, aby manžel robil v domácnosti všetko, žiadna deľba.

Niekedy si do domácnosti prinášajú svoje nálady a ustavičnú túžbu, aby ma partner chápal ale nie ja jeho: ty ma musíš pochopiť, ty musíš vedieť, čo chcem...

Stále častejšie zisťujeme, že muži a ženy sa v manželstve chovajú tak, ako keby boli slobodní. Manželstvo vlastne neprijali, aj keď si myslia, že áno. Podstatou slobodného je robiť si čo chcem a vtedy, kedy chcem. Preto si myslia, že to budú môcť robiť aj v manželstve, ale to sa nedá. Zisťujeme, že do manželstva vstupujú ľudia rozmaznaní, pohodlní, leniví, neschopní akýchkoľvek domácich prác, pretože ich v živote nerobili, a preto sa s údivom pozerajú na nástroje na to potrebné. Možno to aj vedia robiť, ako mnohé slečny, ale boli zvyknuté, že doma pracovali a pomáhali len vtedy, keď sa im chcelo a mali na to náladu a chuť - teda nič pravidelné. V manželstve zrazu zistia, že pracovať sa musí nielen vtedy, keď je nálada, ale že sa musí pracovať pravidelne. Ľudia trucovití, urážliví, náladoví, keď celé okolie musí vedieť, že ich bolí hlava, že majú svoj zlý deň a všetci ich musia rešpektovať. Ľudia, ktorí míňajú peniaze len pre seba, ale nie pre iného. Ľudia závislí na niečom (nemyslím vyslovene rizikové typy - alkohol drogy...) napr. ľudia, ktorí sú závislí na starostlivosti svojich rodičov a nedokážu sa od nich odpútať. Aj to je závislosť. Nedávno som mala na posudok prípad, kedy sa mladá pani už na 10-ty deň vrátila k svojim rodičom. Manželstvo sa nakoniec rozpadlo, pretože ani jeden ani druhý nedokázali žiť bez svojich rodičov a byt, do ktorého by mohli nasťahovať aj rodičov, nezohnali....Nakoniec uznali, že rodičia sú predsa len lepší a rozišli sa. Obaja, hoci vysokoškoláci, boli výrazne nevyzretí na to, aby mohli vstúpiť do manželstva a boli výrazne závislí na rodičoch.

Sebavýchova je teda nevyhnutná. V akých oblastiach by sa malo dievča či chlapec vychovávať smerom k budúcemu manželstvu?

1. oblasť praktická
2. oblasť práce na svojej osobnosti

Oblasť praktická

Je nevyhnutné položiť si otázku „Ako budeme hospodáriť s peniazmi?“ Na túto otázku v poradniach počujeme odpoveď: „My sa dohodneme, my sa máme radi...“ Potom sa stretnú pri rozvode, pretože sa nedohodli...

Hospodárenie s peniazmi. Pokiaľ je človek slobodný, bohužiaľ veľmi často vidíme, že celý svoj príjem má len pre seba. Rodičia ho živia, nemusí prispievať na domácnosť (pracie prášky, strava, nájomné...). Má peniaze pre seba, len nech si užije. Lenže, ak sa dvaja z takýchto rovnakých pomerov zoberú, tak zrazu zistia, že im peniaze nestačia - musia platiť nájomné, ak patria medzi šťastlivcov, ktorí majú byt a musia platiť veľa vecí, o ktorých ani netušili, koľko stoja.... a príde dieťa, ktoré tiež stojí peniaze. Ak jeden partner, alebo obaja boli takto zvyknutí žiť a odmietajú sa podrobiť situácii, tak sa manželstvo často rozpadáva preto, že partner mi nedáva toľko, koľko chcem ja. Ani jeden sa nevie uskromniť.

Rodičia, ktorí chcú, aby ich dieťa bolo raz v manželstve šťastné, by mali v prípade, že dieťa má svoj finančný príjem, požadovať určitý príspevok na domácnosť. Aby si uvedomilo, čo koľko stojí a nemalo peniaze len pre seba a učilo sa s peniazmi hospodáriť. Možno sa to zdá kruté, ale oveľa krutejšie je hádanie sa mladých partnerov. Ešte horšie je, ak spočiatku žijú u rodičov, ktorí im všetko dajú a keď sa nakoniec osamostatnia zistia, že sa to bez pomoci rodičov nedá zvládnuť.

K sebavýchove patrí, aby sa človek naučil hospodáriť s peniazmi, aby sa naučil určitej šetrnosti, aby vedel peniaze odkladať a našetriť si na väčšiu vec, aby vedel, že peniaze nemá výhradne pre svoje osobné záľuby, že je súčasťou širšieho celku a vedel prispievať na potreby.

Nejde však len o peniaze. Ide aj o to, aby sa vedel sám o seba postarať a vedel sa zapojiť do domácnosti. Chcem zdôrazniť, že to platí nielen pre dievčatá. Žiaden chlapec nemôže vedieť, či jeho manželka na dlhšiu dobu neochorie, či nebude mať rizikové tehotenstvo a niekoľko mesiacov bude v nemocnici a on sa bude musieť postarať o dieťa a zistí, že musí vedieť navariť aj niečo iné ako čaj. Musí vedieť, že sa perie určitým spôsobom a nestačí všetko spolu strčiť do práčky... Rovnako, keď je žena zamestnaná, je potrebný podiel na domácich prácach. Ani chlapcom neuškodí, keď budú vedieť, ako sa uvarí jednoduché jedlo, keď si budú vedieť oprať a vyžehliť košeľu. Žene tiež neuškodí, keď bude vedieť zapnúť poistky.... Starostlivosť o domácnosť sa musí človek naučiť, čo predpokladá, že sa to učí doma od rodičov. Pokiaľ rodičia dobromyseľne hovoria: „Nemusíš mi pomáhať, choď a uč sa, máš toho veľa, oddýchni si, choď sa trochu rozptýliť...“ uvedomte si, že raz sa vám to môže vypomstiť a radšej sa niečo naučte. Druhá vec je, že je potrebné podieľať sa na domácich prácach pravidelne, aby sa nielen naučil techniku vedenia domácnosti, ale aby sa naučil určitej disciplíne, ktorú každá domácnosť vyžaduje - upratovať sa musí, prať sa musí, žehliť sa musí, variť sa musí a to aj vtedy, ak na to nemám chuť a náladu. Ak som sám a slobodný, nemusím si navariť. Ak bývam sám, väčšinou nevadí, ak tam mám poriadok podľa svojho gusta, hoci by to väčšina ľudí za poriadok nepovažovala. Ale ak sa mi narodí dieťa, už to tak nejde. Dieťa nemožno živiť tak, že mu namastím chlieb a kúpim párky. Preto aj v pravidelnosti sa musíme cvičiť vopred, pretože zrazu v manželstve toho bude naraz veľa.

K praktickej stránke by malo patriť aj to, že sa človek už počas známosti zamýšľa nad praktickými stránkami manželstva - kde budeme bývať, ako budeme bývať, ako budeme hospodáriť s peniazmi, kto bude držať kasu, bude mať muž vreckové.... Možno sa to zdajú podrobné otázky, ale veľmi často kvôli takýmto maličkostiam dochádza k hádkam najmä v prvých obdobiach manželstva. Láska to nepreklenie. Láska to dokáže preklenúť niekoľko mesiacov, ale rozhodne nie, keď príde dieťa

Oblasť práce na svojej osobnosti

Základom práce na osobnosti pre manželstvo je sebadisciplína, náročnosť sám na seba. Hovorí sa: ak si chceš nájsť dobrú manželku, nauč sa byť dobrým manželom. Ak si chceš nájsť dobrého manžela, nauč sa byť dobrou manželkou. To je prvý predpoklad, pretože väčšinou uvažujeme o predpokladoch a chybách partnera, než o svojich predpokladoch a chybách. Odporúča sa urobiť si súpis svojich dobrých i zlých vlastností a to aj s ohľadom na partnerstvo. Ide o to, aby si človek uvedomil, aký je, čo je možné zmeniť na zlých vlastnostiach, aby vedel, s čím bude musieť partner počítať. Okrem otázky, či môj partner bude dobrým manželom (manželkou).... musíme sa tiež pýtať, či mu ja budem dobrým manželom (manželkou), dobrým otcom, matkou....

Je dobré, aby človek mal možnosť súpis svojich dobrých a zlých vlastností s niekým konzultovať, lebo sami sa málokedy vidíme správne. Na to je dobrý priateľ. Ten, ktorý nás má naozaj rád, ale zároveň nás vidí kriticky a od ktorého znesieme, keď nám náš vlastný pohľad na seba poopraví. Výborný je tiež nepriateľ, pretože jeho kritika nám odhalí práve tie slabiny, o ktorých nechceme vedieť. Možno ich niekedy odhalí zveličené, ale veľmi často je základ pravdivý.

Veľkú pozornosť by sme mali venovať svojim náladám. Človek, ktorý podlieha svojim náladám, ktorý je úplne iný, keď ho bolí hlava a nič sa mu nechce ako keď mu je dobre, nie je ešte príliš vhodný pre manželstvo.

Mladí ľudia často snívajú o veľkej odvahe, hrdinstve, o tom, čo by urobili, keby.... ale malé každodenné statočnosti - že ma bolí zub, hlava, že ma tlačia topánky .... nie sú schopní zniesť. Skôr než teda začnete snívať o veľkom hrdinstve, skúste byť hrdinami všedného dňa. Lebo ak budete chcieť mať dobré manželstvo a byť dobrými manželmi, vaše malé deti nebude zaujímať, či vás bolí hlava a svoje si budú vyžadovať ďalej.

Človek by sa mal učiť pravidlám komunikácie. Porozumenie v manželstve je vo veľkej miere založené na správnej komunikácii, na správnom zdieľaní sa slovom ale aj pohľadom. Človek sa to učí už doma komunikáciou s rodičmi. Nehovorme, že komunikácia s rodičmi je predsa niečo úplne iné ako môj budúci partner. Partner privedie svojich rodičov a komunikácia s nimi je veľmi často zdrojom mnohých konfliktov. Naučme sa teda komunikovať so svojimi vlastnými rodičmi, aby sme to raz dokázali s rodičmi svojho partnera. Naučme sa dobrej komunikácii s kamarátmi a priateľmi. Mali by sme sa naučiť aj správne sa hádať, pretože žiadne manželstvo nie je bez hádky. Dôležité je, aby hádka k niečomu viedla a nebola to hádka s ranami pod pás, kedy nám nejde o vec, aby sme si ju vyjasnili a vyriešili, ale ide nám predovšetkým o to, aby sme partnera potopili. Učme sa teda aj v hádkach s kamarátmi rozumnému a slušnému dialógu, aby vám išlo o vec a nie o poníženie partnera.

Pre hádky v partnerstve sú stanovené určité pravidlá:

1. Ak jeden má problém, je to aj problém druhého. Majú sa o problém zaujímať spolu. Partnerstvo neexistuje, keď jeden prednesie druhému problém a ten povie, že ho to nezaujíma, „to je tvoj problém“. To nie je partnerstvo a manželstvo.
2. Nečakaj, že partner vie čítať myšlienky. Povedz mu jasne, o čo ti ide. Teda nie „ty si nejaký divný“, ale presne, v čom je divný - „necháš sa trikrát prosiť, kým vynesieš smetník“ - to je konkrétne.
3. Odpovedaj pravdivo a otvorene, čo si o probléme myslíš a dodaj: „môžem sa mýliť“, pretože nikto nie je neomylný. Doprajte si čas na domyslenie problému, ktorý chcete nastoliť.
4. Chráň sa toho, aby si partnera svojou argumentáciou ponížil, zosmiešnil. Veľmi často vo chvíli, keď nám dochádzajú argumenty, nájdeme slabú vlastnosť partnera a snažíme sa ho ponížiť a zosmiešniť. Poukazujeme na niečo, čo vôbec nesúvisí s predmetom hádky, ale zabránime tak partnerovi, aby svoju vec dotiahol do konca. V akejkoľvek situácii je to neférové a nedôstojné mysliaceho a dospelého človeka.
5. Vždy debatujte o jednej konkrétnej veci a takým spôsobom, aby sme partnera neponížili. O výroku „ty si totálne nemožný“ sa debatovať nedá. Radšej veci formulujme spôsobom „som rada, že mi v tomto pomôžeš... mrzí ma, že mi v tomto nepomôžeš...“ Na výrok „ty si totálne nemožný“ partner reaguje „nie, ale ty si....“ a hádka k ničomu nevedie.
6. Nie je prípustné na výčitku odpovedať inou výčitkou. Niekto vám niečo povie, vy sa nad tým nezamyslíte a poviete: „ale ty zase....“ Nie je prípustné reagovať tak, že urazene mlčíme alebo zvyšovaním hlasu a krikom.
7. Máš vždy právo povedať, čo si myslíš, ale máš tiež povinnosť pozorne počúvať, čo hovorí partner a uvažovať, prečo k tomu dospel.
8. Ak upozorňuješ partnera na chybu, pripoj tiež pochvalu niečoho dobrého, lebo určite nemá len chyby. Napätie sa uvoľní a problém ľahšie vyriešite.
9. Užitočnejšie ako vyčítať, je pochváliť. Miesto toho, aby sme partnerovi vyčítali, že sa málo venuje deťom, je lepšie ukázať mu, že sme radi, keď sa s nimi hrá. Pochvala je účinnejšia.
10. Nech cieľom dohadovania nikdy nie je osobné víťazstvo, ale nájdenie riešenia, pravdy. Tam, kde partneri stále bojujú len o svoje osobné víťazstvo, tam nikdy k ničomu nedospejú.
11. Vzdajte sa polepšovacích a prevychovávacích hádok a ilúzie, že partnera dokážete úplne zmeniť. Hľadajte skôr spoločný základ a riešenie.
12. To, či bola vaša hádka vedená správnym spôsobom, ľahko spoznáte. Výsledkom nebude hlboké roztrpčenie, ale úľava z toho, že ste sa na niečom dohodli. Pamätajte si, že partneri nie sú protivníci v ringu, ale spoločníci na jednom diele, na diele manželstva.

Takému spôsobu hádky je potrebné naučiť sa. Ak niekto nebol schopný a ochotný sa správnym spôsobom o čomkoľvek dohodnúť, ťažko to raz bude vedieť s manželským partnerom. Hádke sa možno učiť, ak sa o niečo priete s kamarátmi, doma so súrodencami...

V sebavýchove je veľmi dôležité vedieť si nájsť kamarátov a priateľov. Pozor na dievča (chlapca), ktoré nemá kamarátky (-tov). Patrí to k sebavýchove. Ak si myslí, že všetky kamarátky sú nemožné, tak asi je nemožná ona. Málokedy sa stane, že by sa pohybovala medzi ľuďmi, kde s výnimkou nej sú všetci nemožní. Poukazuje to na vážnu komunikačnú vadu.

Ku komunikácii patria aj záľuby. Nečakajme na to, že keď raz vstúpime do manželstva, všetko bude ružové. Je dobré nájsť si záľuby a koníčky a pestovať ich. Ak chlapec nemá žiadneho koníčka, trpí nudou a veľmi ľahko sa mu môže jediným koníčkom stať krčma. Ak dievča nemá koníčka, môže sa ním stať flirtovanie alebo klebety a ani jedno neprospieva dobrému manželstvu. Dobré záujmy a dobré záľuby, vzdelanie, ktoré rozšíri váš obzor pomôže tiež tomu, aby bolo manželstvo lepšie. Žena potrebuje muž, s ktorým môže o niečom hovoriť a muž tiež potrebuje ženu, s ktorou sa dá hovoriť tiež o niečom inom ako o varení a susedkách. Preto si aj z tohto dôvodu rozširujte svoj obzor

Pripomínam ešte jednu vec: Slušné jednanie, slušné chovanie - ako návyk. Možno sa vám to bude zdať smiešne, ale často vznikajú v rodinách veľké rozpory preto, že jeden príde z rodiny, kde sa dbalo na základy slušného chovania a druhý z rodiny, kde je slušné chovanie len niečo, čo sa nosí na verejnosti, ale nie doma. Doma sa predsa nemusím haltovať. Doma môžem chodiť ako chcem, neoholený, jesť len lyžicou, mľaskať... slušné chovanie patrí len na slávnostnú hostinu. Veľkým prekvapením je, keď sa po svadbe partner vyfarbí a chová sa úplne inak ako sa choval predtým, pretože teraz je konečne doma a nemusí sa spoločensky pretvarovať. Aj takáto maličkosť končieva rozvodom, pretože to nie je „maličkosť“. V podstate tým prejavujeme „ja si ťa nemusím vážiť ..... tým druhým v spoločnosti prejavujem úctu a chovám sa k nim slušne, ale ty si už moja manželka a teraz už nemusím na teba brať žiaden ohľad....“ Za slušným chovaním je teda ukryté čosi oveľa hlbšie.

Do prípravy na manželstvo patrí aj starostlivosť o telo. Nemyslím tým make up, ale ide o zachovanie si zdravia, telesnej výkonnosti. S tým súvisí aj sebadisciplína, aby človek nepodliehal pohodlnosti, aby bol schopný vstať vtedy, keď je to potrebné (v manželstve bude musieť vstávať k deťom...), aby si zachoval zdravie a kondíciu. Patrí sem aj starostlivosť o vnútornú krásu, ktorá človeka prežaruje. Určite poznáte staršie ženy, ktoré sú určitým spôsobom príťažlivé a príjemné. Väčšinou je to v dôsledku prežarovania ich milej povahy a určitého sebavedomia. Možno poznáte ženy, ktoré vyzerajú krásne, ale odpudzujú svojím jednaním. Nedávno som v električke išla s dvoma naparádenými slečnami. Vyzerali veľmi pekne až do chvíle, keď prehovorili... Niekedy chlapec, ktorý vyzerá slušne, inteligentne, za každým slovom povie... a okamžite zmaže dojem slušného a inteligentného muža. Krása teda spočíva aj v tom, čo vyžaruje z postoja a mimiky.

Rovnako by ste sa mali učiť láske. Tým však nemyslím sex, ale učiť sa láske ako takej. Voľakedy a dievčatá automaticky učili láske k deťom, pretože mali mladších súrodencov, alebo susedia mali malé deti. Dnes to tak veľmi často nie je. Zisťujeme, že v manželstve sa potom zídu dvaja ľudia, ktorí svoje dieťatko nedokážu zobrať do rúk a dokonca sa stane, že prvé tri mesiace matka vôbec na dieťa neprehovorí v presvedčení, že je príliš malé na to, aby na neho hovorila. Stará sa oň, ale je to pre ňu niečo takmer neživé. Láske by sa dievča malo učiť aj tým, že bude pomáhať pri starostlivosti o malé deti. Nejde len o praktickú stránku, ako dieťa umývať, prebaliť, ale aj o to, ako sa na dieťa usmievať, ako s ním rozprávať... Ide aj o to, aby dievča nešlo kočíkovať len keď sa jej chce, ale aby išla pomôcť vtedy, keď to matka potrebuje a jej sa nechce. Pretože ak bude mať raz svoje dieťa, bude musieť byť milou a láskavou mamou stále a nie iba vtedy, keď bude mať dobrú náladu. Tréning lásky tak s malými deťmi ako aj s dospelými a starými ľuďmi je veľmi dôležitý. Raz bude musieť dávať lásku aj starým rodičom svojho manžela. Môže sa to učiť na svojich starých rodičoch, starom človekovi v susedstve... Ide o tréning lásky v širšom slova zmysle, ktorá bude raz v rodine potrebná.

Chlapec nemusí lásku k dieťaťu trénovať tak podrobne, aj keď by mu to vôbec nezaškodilo. Nikdy neviete, čo sa stane a budete sa musieť dlhšiu dobu postarať o malé dieťa. Poznám otca, ktorý sa ani nie ročnému dieťaťu, ktoré bolo na sunare, snažil vnútiť guláš...

Chlapec by mal trénovať postoj k dievčatám a ženám. Postoj, ktorý nie je prehliadaním, ale ktorý je svojím spôsobom rytiersky. Mal by sa naučiť slušnému chovaniu. Koľkí z vás sa vedia chovať k žene spoločensky správne a koľkých z vás to učil váš otec... Ak vás to neučil váš otec, čo je chyba, existuje veľa kníh, kde sa bez veľkého poučovania dozviete aspoň základy slušného chovania k žene.

Ďalší nácvik sa týka tela a sexu. Tu je najlepším tréningom sebadisciplína, sebavýchova, stálosť vzťahov. Čo to má spoločné s manželstvom? Predstavte si, že vaša manželka bude mať rizikové tehotenstvo a niekoľko mesiacov nebudete môcť mať pohlavný styk. Vydrží to chlapec, ktorý bol zvyknutý na to, že vždy dostal to, čo chcel? Vydrží to ten, kto si aj v tomto smere necvičil sebadisciplínu? Sotva. Ale takýchto situácií sa v manželstve vyskytne veľa - napr. dlhá služobná cesta manžela - vydržia to pokiaľ si nenavykli na to, že láska a partnerský vzťah je hlboký aj vtedy, keď ho nenaplníme sexom? Ten, kto mal veľa partnerov a vždy chcel len to svoje, bude v manželstve len veľmi ťažko dodržiavať základnú sebadisciplínu. Súčasťou sebadisciplíny je aj to, aby sme si nenavykli napr. na pornografiu, obklopovať sa knihami a časopismi, ktoré popisujú sex z hrubej, mechanickej stránky - návod: urob toto a vypadne ti slasť a ešte tamto a príde aj šťastie. Slasť sa môže dostaviť, ale šťastie rozhodne nie. Keď časopisoch odpovedajú 16-ročným, ktorí píšu, že sa im nedarí v sexuálnom styku, návodom „urobte to takto... a bude to fungovať“, vždy si hovorím, že by ich to malo ponížiť, pretože ich to znižuje na úroveň stroja, ktorý možno naprogramovať aby fungoval. Človek ale nie je stroj. Je niečo viac. To sa v dobrom partnerskom vzťahu pozná.

Všetko, čo sme povedali smeruje k tomu, že človek, ktorý smeruje do manželstva, má byť dospelý a to nielen po fyzickej stránke, veku, ale dospelý, zrelý aj po stránke duševnej. Dospelý človek, na rozdiel od dieťaťa, nie je závislý. Ide napríklad aj o nezávislosť na rodičoch, ale aj napr. voči názorom ostatných, móde: „všetci robia toto, tak to budem robiť aj ja“. Dospelý, zrelý človek už nemusí robiť všetko, čo robia ostatní, ale robí veci podľa svojho uváženého názoru. Dieťaťu sa často prelína svet snov a skutočnosti, nevidí veci reálne. Dospelý človek vidí reálne okolie, možnosti, sám seba. Pre manželstvo je tiež veľmi dôležité vidieť reálne seba, aj svojho partnera. Vidieť reálne možnosti - nepôjdeme do Francúzska, keď nemáme na posteľ.

Dospelý človek má rešpekt k druhému ako k osobnosti a nie ako k prostriedku. Dieťa v inom často vidí len prostriedok uspokojenia vlastných potrieb. Ak v partnerovi vidíte prostriedok uspokojenia vlastných potrieb, tak ste ešte nedospeli k opravdivej láske. Dieťa skôr prijíma než dáva - viete, aké je ťažké naučiť dieťa, aby dávalo. Dospelý človek má ochotu dávať, spolupracovať, ale je tiež schopný prijímať. Dospelý nie je ten, kto síce dokáže dávať, ale nedokáže od iného nič prijať. Ide o falošnú nezávislosť.

Dospelý človek je schopný disciplíny, nezištnosti, do určitej miery odolávať stresu t.j. hneď sa nezrúti. Je schopný prevziať zodpovednosť sám za seba a tiež zodpovednosť za iných - manželku, dieťa. Podčiarkujem: Je schopný prevziať zodpovednosť. Pretože len vtedy, ak som schopný prevziať zodpovednosť za seba i za iných, som schopný byť rodičom. Dovtedy som schopný byť len biologickým otcom a matkou. Až viem, že mám za dieťa a partnera zodpovednosť, potom som dospelý. Dospelý človek je tolerantný k názorom iných, dokáže stáť za svojím názorom, dokáže hľadať kompromis. Je schopný milovať druhého pre neho samého a nie preto, že od neho niečo získa. Dospelý človek má tiež schopnosť odpúšťať - odpúšťať druhým, ale i sám sebe. To sa malé dieťa tiež ťažko učí. Partnerský vzťah bez odpustenia je vzťah, ktorý zákonite stroskotáva. Nikto z vás si nezoberie anjela, ale len človeka s chybami, preto budete musieť odpúšťať. Pretože v partnerskom vzťahu nebudete dokonalí, budete si musieť odpustiť aj vlastné chyby. Preto je schopnosť odpúšťať nesmierne dôležitá. Veľa partnerských vzťahov sa rozpadá aj po mnohých rokoch práve preto, že manželia nie sú schopní odpustiť si: „toto mu neodpustím.... toto si sama sebe neodpustím...“

Zrelá láska sa riadi princípom: som milovaný, pretože milujem. Potrebujem ťa, pretože ťa milujem. Nezrelá láska hovorí: milujem ťa, pretože ťa potrebujem. Nemýľme si lásku a potrebu druhého. Ak je partner pre nás prostriedok, ktorý má splniť naše potreby, nie je to láska.

Príklad: Muž takmer 20 rokov žije so ženou, ktorá je vydatá. Jej muž je alkoholik a tvrdí, že sa nemôže rozviesť, pretože by ju zabil, ale manžel súčasne vie, že s týmto mužom žije. Muž investoval veľa peňazí do tejto ženy a aj do jej detí. Muž išiel na operáciu a jeho milenka sa s ním ani nerozlúčila. Až vtedy si uvedomil, že na „veľkej láske“ nie je niečo v poriadku. Hovorí: ja som sa teraz po 20-tich rokoch zamyslel, vypočítaval, čo všetko dával .. a opýtal sa „prosím vás, je to láska?“ Povedala som mu: „Nemyslím si, že je to láska.“ „Tak čo to teda je? Zamilovanosť, blbosť, zvyk...?“ „Sám o tom rozmýšľajte, myslím, že z každého niečo...“ - partnerský vzťah, ktorý nie je tým správnym vzťahom, môže pretrvávať veľmi dlhú dobu.

Každý z vás sa teda usilujte, aby ste dospeli a mohli ste mať správny partnerský vzťah.

Príklad: Prišla pani, vdova, manžel náhle zomrel. Pani s plačom opisovala lásku svojho manžela... Chodí do poradne už dlhší čas a lásku opisuje stále rovnakými slovami: „On ma mal tak rád, všetko mi kúpil.“ Pýtam sa, či prejavoval svoju lásku aj iným spôsobom. „Ako inak, než že mi všetko kúpil? A teraz, čo mám robiť, teraz mi už nič nekúpi.“ Je otázne, či aj toto bola skutočná láska.... Odpovedzte si sami, či by ste chceli mať takúto veľkú lásku, ktorá by vám všetko kúpila....

Bratská láska, manželská láska, nespočíva len v tom, aby sme druhého milovali, ale aj v tom, že máme urobiť všetko, aby nebolo ťažké milovať nás.

Otázky:

1) Názor na predmanželský styk:

Nepovažujem to za niečo, čo by bolo nutné k dobrému partnerskému vzťahu. Abstinencia je niekedy veľmi prospešná pre celý vývoj partnerstva. Môj názor je v zásade negatívny. Je negatívny z prirodzeného hľadiska a nie preto, že som veriaca. Existujú ľudia, ktorí nie sú veriaci a vstupujú do manželstva bez predchádzajúceho partnera a zahajujú sexuálny život až v manželstve. Väčšinou tieto manželstvá sú dobré a pevné. Prof. H.... napísal, že sexuálna abstinencia nikdy nikoho nepoškodila. Promiskuita áno. (To nehovoríme o pohlavných chorobách, AIDS, možnosti otehotnenia, o možnosti, že si myslíte, že váš partner je 100% ten pravý a zistíte, že nie je...) Klamali by sme, keby sme hovorili, že abstinencia je ľahká, ale je to dôkaz toho, že partnera milujete pre neho samého a nie je pre vás prostriedkom, ktorý má znížiť vaše sexuálne napätie. Ak by pre vás bol len prostriedkom, tak by asi bola lepšia mechanická pomôcka, pretože tu aspoň neponižujete partnera v jeho ľudskej dôstojnosti. Ak ale partnera použijete len ako prostriedok, tak ho ponižujete. Niekedy môže styk vyplývať z obojstrannej lásky a presvedčenia, že sa k sebe hodia, že uzatvoria manželstvo. Život ale dokazuje, že na 90% to tak nie je. Veľakrát sa komplikácie z takéhoto vzťahu prenášajú do úplne iného manželstva. Ďalším problémom, o ktorom budeme hovoriť neskôr, je tzv. naprogramovanie. Muž a žena ešte viac, sa dokážu sexuálnym stykom s partnerom naprogramovať na určité prežívanie styku. Ak ženu jej prvý partner určitým spôsobom naprogramuje a ona má viac partnerov, dochádza k určitému zmätku, preprogramovaniu. Jedna žena a jeden muž na celý život sú zárukou jednak proti aids a aj v tom, že sexuálny program pobeží v jednotnom programe. Čo si chcete vopred vyskúšať? Technickú pomôcku? Ak to nepôjde, vrátim pokazený prístroj? Nehovorím o tom, že ak to nejde, tak to neznamená, že to nepôjde - sex má svoj vývoj ako u chlapca, tak u dievčaťa. Prišlo za mnou 16-ročné dievča s chlapcom a chcela, aby som „opravila“ chlapca, lebo nedosahovala orgazmus..... Nedosahovala orgazmus preto, že pri svojom veku a konštrukcii ani nemohla, hoci by používala čokoľvek. Túto možnosť však odmietala prijať - „ja mám právo, aby som si svoje užila...“

Je niekoľko rovín dôvodov, pre ktoré predmanželský sexuálny styk nie je vhodný, ale o tom budeme ešte hovoriť.

5. Ilúzia a realita manželstva

(...a potom sa vzali....)

Ako sa hovorí v rozprávkach: potom sa vzali a šťastne žili, pokiaľ nezomreli.... rozprávky veľmi obozretne končia svadbou a o tom, ako šťastne do smrti žili, radšej nehovoria, lebo už by to nebolo rozprávkové...

Pred desiatimi rokmi sa robil rozsiahly a kvalitný sociologický výskum vo veľkomestskej populácii, ktorý skúmal manželské páry, rodiny a deti vo veku 14-15 rokov, ktoré vypovedali o svojich rodičoch a rodinách. Zistilo sa veľa zaujímavých vecí. Zisťovalo sa napríklad to, kto z manželov má v rodine rozhodujúce slovo (išlo o páry stredného veku). Zistilo sa, že v každej dvadsiatej rodine má rozhodujúce slovo muž. V ostatných prípadoch mala rozhodujúce slovo žena. Ak napísali, že rozhodujú spoločne, rovnako, tak sa to porovnávalo s názorom detí a tie vo väčšine prípadov odpovedali, že rozhodujúce slovo má mama.

Pri odpovedi na otázku, kto disponuje s peniazmi a kto o nich rozhoduje sa zistilo, že v 5,7% s peniazmi disponuje muž. V ostatných prípadoch ide o systém „stojky“ a o peniazoch rozhoduje manželka. (ide o veľkomestskú populáciu)

Zisťovalo sa, kto je v manželstve nespokojnejší a s čím je nespokojný. Nespokojnosť bola častejšia u žien a najviac boli nespokojné s podielom mužov na domácich prácach. Je zaujímavé, že podľa výskumu, deti odpovedali, že častejšie sa s nimi rozpráva mama než otec. O problémoch s nimi hovorí najčastejšie mama a otec s nimi hovorí častejšie len o športe a politike. O svojej práci s deťmi hovorí len mama, otec o svojej práci s deťmi doma nehovorí. Predstavme si teraz otázku, ako odovzdávať kontinuitu mužského povolania. Muž menej zasahuje do voľby povolania dieťaťa a aj v tomto smere sa stráca jeho autorita. V prípade, že muž v tomto smere zasahoval, tak jeho názor bol voči názoru dieťaťa veľmi často veľmi konfliktný - hádali sa. Tradičná autorita otca sa prejavovala len v tom, že ak otec odo mňa niečo chce, tak to vždy len rozkáže, ako napísali deti. Keď mama niečo chce, tak niekedy ma o to požiada. V tejto jedinej oblasti sa prejavovala tradičná autorita.

Ak sa nad tým zamyslíme, nemôžeme sa čudovať, že mladé ženy v poradniach veľmi často hovoria, že teraz už voči svojmu otcovi necítia nepriateľstvo. S mamou som si ako tak rozumela, boli obdobia, kedy som si nerozumela, ale s otcom, s tým som si nerozumela. Takýto postoj je pre budúcnosť zlý.

Aj v prípade, že deti odpovedali, že v určitej oblasti obaja rodičia rozhodujú rovnako, tak z upresňujúcej otázky vyplynulo, že síce obaja rovnako, ale nakoniec to predsa dopadne podľa toho, ako chce mama.

Celkový záver nebol potešujúci: Muž dnes žije v rodine ženy. Žena žije v rodine, s ktorou nie je spokojná. Muž teda žije v rodine ženy, ktorá nie je s touto rodinou spokojná. Záver ukazuje, že to v takejto rodine môže sotva harmonicky a dobre klapať. Myslím si, že vzhľadom na poznatky poradenskej praxe sa za uplynulých desať rokov sa asi sotva niečo podstatne zmenilo.

Vytrvalé mýty o manželstve:

1. Manželstvo je v podstate lotéria, a preto nemá zmysel sa na manželstvo pripravovať. Prečo by som so sebou niečo robil, veď manželstvo je lotéria a buď vyhrám a všetko bude v poriadku, alebo mám smolu a vytiahol som si zlý lós. Ľudia s týmto názorom nebudú na sebe pracovať a nebude ich zaujímať ani výber partnera. Ako si má vybrať, keď ide o lotériu...
   Ľudia, ktorí majú tento názor, sa veľmi často rozvádzajú. Ak zistia, že partner je tým zlým lósom, tak je čas, aby si vytiahli iný a pokúsili sa o výhru...
2. Žena sa musí vždy obetovať pre blaho rodiny - ide o mýtus, ktorý tvrdošijne prežíva z doby, kedy bolo úplne iné sociálne zloženie, kedy žena bola takmer vždy sociálne a ekonomicky závislá na mužovi. Ak tento mýtus prežíva v súčasnej rodine, spôsobuje veľa zla. Ak si chlapec zo svojej rodiny prinesie, že žena sa musí vždy obetovať pre blaho rodiny a berie to ako úplnú samozrejmosť, o ktorej sa nehovorí, nediskutuje, je jasné, že to bude od manželky vyžadovať. Manželka je ale vychovaná inak, tento mýtus neprijíma a príde k závažným rozkolom, keď bude požadovať jeho podiel na domácich prácach: starostlivosť o domácnosť, pretože sú obaja zamestnaní, starostlivosť o dieťa, pretože je to aj jeho dieťa. Často na to narážame, ak žena chce pokračovať v kariére. Ide o tzv. dvojkariérové manželstvá: žena má svoju kariéru, muž má svoju kariéru a ani jeden sa jej nechce vzdať v prospech partnera a väčšinou nie to sú ani ochotní posudzovať z toho hľadiska, kto z nich má v kariére väčšiu možnosť prospieť spoločnosti, ľuďom... Potom sa stáva, že muž má neporovnateľne nižšie šance v kariére ako žena, ktorá musí ustúpiť. Napríklad: žena vyučujúca na vysokej škole mala dať prednosť manželovi, ktorý robil malú technickú funkciu stredoškoláka, pretože on je muž a má právo na realizáciu, ona sa mu musí obetovať a skončiť s vysokoškolskou pedagogickou kariérou - priniesol si so sebou totiž názor, že žena sa musí vždy obetovať kvôli manželovi, lebo on jej nemieni tolerovať to, že dvakrát týždenne bude mať studenú večeru, pretože ona prednáša (bolo to bezdetné manželstvo).
   Pozor teda na takéto prežívajúce mýty, s ktorými sa často prichádza do poradne a hovoria: „...to som si o nej nemyslel..., že je taká.... to som o ňom nevedela...“ Ukazuje to tiež na to, ako „hlboko“ sa poznali pred svadbou. Niekedy povedia aj otrasnejšiu vetu: „On to o sebe hovoril, že je taký, ale ja som mu neverila... on ma varoval, že je pedant na poriadok a toto neznesie... ale ja som mu neverila...“ alebo „on to síce hovoril, ale ja som si povedala, že si ho prevychovám, keď bude môj...“ Ide o závažný omyl, ktorý zdieľajú väčšinou ženy. Nikoho neprevychováme, až bude náš.
3. Po svadbe sa manželia stávajú vlastníctvom partnera - v negatívnom zmysle - to, čo vlastním, je moje a ja určujem a rozhodujem, čo s tým budem robiť. ide o obmedzovanie partnera „tvoj voľný čas nepatrí tebe.... tvoj koníček je totálne blbý, tak sa mu nebudeš venovať.... mňa futbal nezaujíma, tak sa naň nebudeš pozerať.... ja tie tvoje ukvákané opery počúvať nebudem, ale ty tiež nie.... tú tvoju kamarátku neznášam, tak sa s ňou nebudeš stýkať, pretože si moja manželka...“ partner sa nám stáva majetkom, ku ktorému si privlastňujeme právo rozhodovať o ňom. Privádza to až ku kurióznych detailov: „bude ťa zaujímať to, čo zaujíma mňa.... budeš si myslieť a mať také názory, aké mám ja a keď nie, tak nie si môj manžel, pretože ty si môj majetok, vlastníctvo a my musíme byť úplne totožní...“ Ľudia nikdy nie sú totožní. Je tragédia, keď to jeden partner vnucuje druhému, ale je to katastrofa, keď sa stretnú partneri, ktorí obaja majú tento názor a každý z nich si myslí, že ten druhý sa musí totálne prispôsobiť.
   Niekedy sa to v miernejšej podobe objavuje v obdobnej situácii, ako keď si prišiel sťažovať inžinier, že je veľmi nešťastný. Manželka lekárka, mali dve zdravé deti, všetko by bolo v poriadku... ale „my si nerozumieme“... Za touto všeobecnou frázou sa dá ukryť takmer všetko. Skúmali sme teda, v čom si nerozumejú. Zistili sme, že oni nemyslia úplne rovnako, nemajú rovnaké názory na to, čo sa deje vo svete, v rodine a nemajú tiež rovnaké pocity.... pán inžinier bol presvedčený, že pokiaľ sú manželmi, musia rovnako cítiť, rovnako myslieť, rovnako reagovať.... a keď to tak nie je, tak nie sú vlastne manželia, nie sú jednotou... Nebolo mu možné, ako inteligentnému človekovi, vysvetliť, že muž nie je žena a žena nie je muž, že nikdy sa nemôžu totálne zhodnúť a ani keby boli dvaja muži alebo dve ženy, tak sa totálne nezhodnú, lebo každý z nás je originál. Medzi nimi neišlo o nezhody v závažných veciach - ale „ako to, že tebe sa viac páči toto zátišie, keď mne sa páči tamto... musíme sa zjednotiť, ktoré zátišie sa nám páči, inak nie sme manželia....“ Možno to znie paradoxne, ale ľudia, ktorí sú vzdelaní, prichádzajú do poradne aj s takýmito problémami a argumentujú vznešenými úvahami o jednote, láske, splynutí duší... a cítiť za tým sebecký nárok na partnera.
4. Obe strany sa budú po celý život v manželstve chovať rovnako, ako sa chovali na začiatku spoločného života - t.j. akého som si ťa brala, tak takého ťa odovzdám pri rozvode alebo do zeme pri pohrebe. Človek sa ale vyvíja a nie je možné, aby ostal rovnaký ako vo chvíli svadby. Ak dôjde k vývoju, potom ten, ktorý má tento mýtus, sa cíti byť podvedený, pretože to nie je tá, ktorú som si bral. Žena sa ale mení, stane sa matkou, musí sa zmeniť. Aj muž sa mení. Človek sa mení v jednotlivých vývojových etapách. Ak tento fakt neprijímajú a berú to ako sklamanie, určitú zradu, tak sa dostávajú do pozície „ty si môj majetok a ja mám nárok na to, aby si ostal taký, akého som si ťa kúpil, inak by som musel výrobok reklamovať“.
5. Mýtus: keď sa manželstvo rozpadáva, upevní sa narodením ďalšieho dieťaťa, je tragédiou tretieho, dieťaťa. Ide o veľmi húževnatý mýtus, ktorý vedie k tomu, že pri nezhodách v rodine vám dobrá duša poradí: majte ďalšie dieťa a bude to dobré.... To určite, majte ďalšie dieťa a na 90% bude zdrojom a hromozvodom vášho zlého manželstva. Chyba je už v tom, že dieťa nemá prísť preto, aby sme sa my dvaja prestali hádať. Dieťa tak nie je darom našej manželskej lásky, ktorý si vzájomne dávame, ale znižujeme ho na prostriedok - dieťa prichádza ako prostriedok na niečo, prostriedok, aby utužilo naše manželstvo, samé o sebe pre nás nemá hodnotu a dôstojnosť.
   Často to počujeme v rodinách alkoholikov: „mali sme dve deti, ale poradili mi, že keď pije a pije, aby sme mali tretie, že to bude lepšie...“ Nemusím asi hovoriť, ako „lepšie“ to v takýchto prípadoch býva.
   Manžel si nájde milenku a rada manželke: „rýchlo s ním otehotnej, milenku nechá a bude všetko v poriadku...“ Niekedy sa to tak stane, ale veľmi často sa stane, že otehotnie aj milenka a manžel odíde za milenkou a nechá manželku s dieťaťom, ktoré čaká....
   Ide o veľmi nebezpečný mýtus - dieťa nie je prostriedok na zlepšovanie manželského súžitia, dieťa je dar, veľký dar, ktorý si navzájom manželia dávajú a dostávajú, a ktorý má svoju nezameniteľnú hodnotu ako človek.
6. Manželstvo je večné preto, lebo láska je večná. Láska, s ktorou vstúpim do manželstva, bude večná, preto je manželstvo večné, preto ja nemusím nič robiť, postatou manželskej lásky je, že je večná. Tento mýtus veľmi podlamuje sily, pretože ak zistia, že láska bez vlastného pričinenia nie je večná, je zle.
   Protikladný mýtus, ale s rovnakými následkami - ťažkými manželskými krízami je:
7. Láska nie je večná, láska po určitom čase prestane, a potom je čas buď čas rozísť sa a ísť za ďalšou láskou (romantický model) alebo kvôli deťom, spoločné auto, byt... to musíme vydržať. Kvôli niečomu.... nie kvôli sebe. Samozrejme vydržať kvôli deťom je morálne vyššie, ako rozchádzať sa pre novú lásku. Ale podstata uvažovania je zlá: už vopred sa uvažuje, že láska v manželstve vyprchá, už to nebude za nič stáť a budeme to musieť nejako doklepať... Teda nie otázka, že budeme musieť so sebou niečo robiť, aby naše manželstvo bolo dobré a krásne po celý život, ale už vopred rezignácia.
8. Uzavreté manželstvo - ide o manželstvo, ktoré väčšinou stroskotáva. Jeho znaky vypracovali americkí psychológovia, manželia O´Niel. Ide o manželstvo, ktoré je vždy uzatvárané z romantickej lásky a je založené na očakávaniach romantickej lásky, lásky v období zamilovanosti, keď jeden bez druhého nemôžu byť ani jeden deň.

Očakávania sú:

a) výhradné vlastníctvo - každý partner je majiteľom druhého partnera,

b) zrieknutie sa seba samého - obetujem vlastnú individualitu v prospech manželstva,

c) voči svetu udržanie spoločného názoru vždy a za každých okolností, voči svetu vystupujeme vždy len my dvaja,

d) stála deľba rolí vo vnútri manželstva: toto je mužské a toto je ženské a nikdy sa to nezmení (klepanie kobercov je úloha jedného a vynášanie smetí druhého a nie je dôvod to meniť, nanajvýš, ak jeden leží v sadre....)

e) absolútna vernosť - nejde o absolútnu vernosť ako prirodzenú požiadavku, ale v tomto prípade ide o vernosť prehnanú do extrému: nesmieš mať dobrý názor o nikom inom, nesmieš uznávať nikoho iného, nesmieš na nikoho iného myslieť alebo niekomu inému venovať čas, nesmieš uznať, je existuje aj iná žena, ktorá je pekná - od tejto chvíle sú pre teba všetky šeredné a len ja som pekná, beda uznať, že niektorá mala pekné šaty, nesmieš uznať, že kolegyňa je šikovná.... ide o absolútne prehnanú vernosť - jediný, kto ťa môže zaujímať, som ja. Akonáhle ťa začne zaujímať niečo iné ako ja, bez ohľadu na to, či je to človek, záľuba... už mi nie si verný...

f) absolútne odmietnutie všetkého, čo neslúži manželstvu: chceš niečo robiť? Ak to slúži manželstvu, tak ti to povolím, ak to manželstvu neslúži, tak nie, veď načo to je, veď sme tu jeden pre druhého a celý ostatný svet nám môže byť ukradnutý. To si často hovoria milenci, ktorým svet na chvíľu mizne. To si ale nemôžu stále hovoriť ľudia v manželstve.

Tieto osoby majú problémy už na začiatku a vyhrocujú sa narodením dieťaťa. Ide o nešťastné a problémové manželstvá. Partneri v nich zotrvávajú zo záväzku, ale ak nepochopia, že manželstvo je v niečom inom sú nešťastní, alebo ide o manželstvá, ktoré sa rozvádzajú s konštatovaním: „predstavoval som si úplne niečo iné...“

Najčastejšie príčiny manželských kríz

1. Zlý výber partnera - alkoholik, psychopat, podivín, patologický hráč, flákač....
2. Nevera - Často sa hovorí, že základnou príčinou manželských kríz je nevera. Nie je to celkom tak, lebo nevera nie je väčšinou príčinou, ale dôsledkom krízy. Šťastné a dobré manželstvo nevyvoláva neveru.
   a) Výnimkou je, ak jeden z partnerov vyznáva neveru ako bežnú životnú zásadu, ktorá mu nebráni v tom, aby mal dobré manželstvo. Ide o mužov, ktorí hovoria: „ja neviem, čo ona z toho má, veď ja sa nemienim rozvádzať. Neviem, čo jej vadí na tom, že si občas odskočím. Môj otec to tiež tak robil a s mamou vydržali 50 rokov.“ V tomto prípade to nevyplýva zo zlého manželstva, ale z toho, že si žena zobrala muža, ktorý to považuje za niečo tak normálne, ako keď ide na pivo. „Veď tým druhým nesľubujem lásku....Starám sa o teba? Nosím ti peniaze? Starám sa o deti? Je to na verejnosti vidieť, že som ti neverný? Nie, robím to tajne, akurát, že si to vymákla... tak neviem, čo ešte chceš...“ Keď prídu do poradne tak hovoria, že manželka je úplná hysterka, lebo ona nepochopí, že pre muža je to nutné, ako by vyzeral v zamestnaní, keby sa na služobnej ceste nezachoval ako muž... Bohužiaľ do tohto postoja veľmi často tlačí duch, ktorý vládne na pracoviskách a kde vyslovene dotláčajú muža či ženu k nevere, pretože: čo si to za ženu, čo si to za chlapa, keď nevyužiješ príležitosť, ktorú ti ten druhý ponúka. Ide o otázku vnútornej sily, dospelosti a zrelosti človeka, aby nepodľahol. To by rovnako mohol podľahnúť námietke: „čo si to za chlapa, keď neberieš heroín...“
   b) Častejším dôvodom nevery je, že manželstvo nie je založené na dôvere a lojálnosti. Často to berú na ľahkú váhu manželky. Muži sa im na začiatku manželstva zverujú so svojimi problémami, starosťami. Ženy o tom hovoria so svojimi kamarátkami bez toho, aby im to manžel dovolil, alebo o tom hovoria v zamestnaní so svojimi kolegyňami: „...muž hovoril, že u nich v práci majú také a také problémy a on je z toho už...“ To je závažná chyba. To, čo vám zveril manžel nie je určené na to, aby ste z toho robili hlásnu trúbu svojim kamarátkam alebo na pracovisku. Väčšinou ženy následne reagujú slovami: „ ...to bola taká blbosť, ako sa ho to mohlo dotknúť...?“ Výsledkom je, že manžel sa postupne prestane svojej žene zverovať a ženy hovoria „on mi nikdy nechce nič povedať...“ Čo by aj hovoril žene, o ktorej nemá istotu, že sa to nedozvedia všetky klepny v jej zamestnaní. Na toto zvlášť upozorňujem dámy, pretože to naozaj často berú ľahkovážne a často robia i to, že muža v spoločnosti zhadzujú. Muž v spoločnosti napríklad hovorí o svojich úspechoch v zamestnaní a žena mu povie: „Noo, ty si môj taký malý Napoleon....“ Niekedy nepovie nič, len významne povytiahne obočie a usmeje sa. Všetkým ostatným je už jasné.... pozor na to. Často to robia i manželky, ktoré si o sebe myslia, že sú vzorom všetkých cností a nechápu, čo ich manželovi na nich vadí. U muža sa strata lojálnosti prejavuje trochu inak a to tým, že manželka sa cíti osamelá, lebo on nemá dôvod sa s ňou rozprávať. Ona necíti, že sme na zlé i dobré dvaja. Môže to vyústiť do krízy a aj do nevery, pretože zrazu dôveru, lojalitu nachádza inde a môže ju nachádzať u veľmi vnímavého srdca kolegu alebo kolegyne...
3. Návykový (zvykový) spôsob manželstva - dochádza k tomu keď po rokoch manželstva sú manželia na seba natoľko zvyknutí, že partnera už neberú ako človeka, ale ako inventár spoločnej domácnosti, predmet, ktorý tam patrí a ktorý tam funguje a všimneme si ho len vtedy, ak prestane fungovať. Naozaj sa stáva, že privezú ženu v ťažkej depresii až vtedy, keď manžel zistí, že nefunguje preto, lebo nie je navarená večera alebo už nemá čistú košeľu. To, že žena je už dva týždne v ťažkej depresii si už všimli susedia, kolegovia ale nie manžel. Povieme: veď ona už posledných 5 dní ani nehovorila... a manžel sa čuduje: „áno? ani som si nevšimol...“ Všimne si až to, že niečo nefunguje. Možno sa vám to zdá kuriózne, ale tí, čo pracujú na oddeleniach pre depresie, kde sú väčšinou ženy, veda, že takmer každá siedma žena je privezená v ťažkej depresii manželom, ktorý si všimol niečo, čo nefunguje ale nie ju samú. Ide o zvykový spôsob manželstva, keď je partner ponížený na niečo, čo funguje.
4. Nudné manželstvo - sa prejavuje tým, že sa nemajú o čom rozprávať. Myslia si, že sa dokonale poznajú. Ženy si často myslia, že ich manžel zanedbáva, že na ne vôbec nemyslí - „kvety mi naposledy doniesol na prvé výročie svadby“ alebo v lepšom prípade ich nosí presne tak, ako to má zaškrtnuté v kalendári, ale nikdy ho nenapadne, aby kytičku priniesol len tak, nikdy si nevšimne, že nám oblečené niečo nové, nikdy ho nenapadne, aby ma pohladil aj inokedy, ako vtedy, keď sme spolu - tieto výroky hovoria ženy, ktoré sa cítia byť naozaj zanedbávané.
   Muž u ženy často vidí dvojakú tvár (stáva sa to aj u mužov). Jednou je tvár, ktorú ukazuje svetu mimo manželstva a rodiny. Do práce sa nalíči, navonia, vyčeše, nahodí usmiatu alebo aspoň pokojnú tvár... príde domov, oblečie si vyťahané tepláky, tričko, nezáleží jej na tom, ako vyzerá a nasadí mrzutú tvár. Jedna tvár sa dáva svetu a iná sa dáva manželovi. Keď na tento problém narazíme, častou odpoveďou je: „to je predsa normálne, veď vonku sa musím chovať slušne, pekne sa obliecť...“ Keď kladieme ďalšie otázky: „prečo sa musíte vonku chovať slušne?....“ postupne prídeme na to, že je to preto, že si v spoločnosti jeden druhého vážime, že nechceme druhého svojím oblečením, výzorom urážať. Ale: manžela si nevážime? Jeho môžeme urážať tým, ako vyzeráme? Nezáleží na ňom? To je dôvod, prečo vzniká nuda a prečo vzniká napríklad aj nevera.
5. Manželstvo, ktoré sa stráca v rodine. Ide o manželstvo, ktoré pozná len povinnosť pre rodinu a väčšinou sa jeden z partnerov (žena) utieka do povinnosti a nepripustí, aby partner vymyslel niečo zábavné, lebo „veď máme toľko práce“.... máme „toľko“ práce, preto nemôžeme rozmýšľať o výlete.... a keď práca nie je, tak si ju vymyslí, len aby bola, aby sme unikli... „na toto predsa nie je čas...“ Muž sa veľakrát odnaučí kupovať kvety, pretože „načo kupuješ kvety, keď... hneď to zvädne... a za tie peniaze sme mohli mať do kuchyne varešku...“ Takýto postoj určite manžela nepovzbudí, aby manželke niečo priniesol. Ženy sa väčšinou domnievajú, že sú obetavé do krajnosti, že pre manželstvo robia všetko a v poradni potom plačú a vypočítavajú zoznam cností, ktoré do manželstva vložili, ale chýba základná cnosť: manžela vôbec vidieť, že tam je, že v rodinnej práci neplní len funkciu inventára.

Toto všetko boli dôvody, ktoré sa netýkajú sexu, ide o mimosexuálne dôvody, ktoré ale nakoniec veľmi často vedú k tomu, že sa človek zblíži s inou osobou mimo manželstva najprv duševne a potom aj telesne.

Samozrejme existujú aj sexuálne dôvody, keď sú nespokojní, nevedia to zvládať alebo dôvody, ktoré vyplývajú z malej disciplíny, kedy napríklad pod vplyvom alkoholu a príležitosti dôjde k niečomu, čo by inak neurobili.

Existujú zvláštne typy ľudí, ktoré sa vrhajú do jednej nevery za druhou, aby si preverovali sami seba, či sú ešte atraktívni a že ešte okrem manžela (-ky) má o nich niekto záujem a keď si to preveria, potom sa spokojne vracajú ku svojmu manželovi. Po určitom čase ich opäť prepadnú pochybnosti, či sú ešte atraktívni, opäť sú jednorázovo neverní a spokojne sa vrátia. Väčšinou ide o ľudí, ktorí sa preverujú aj v iných oblastiach, napríklad v športe. Ak zvládnu jeden šport, začínajú s ďalším... celý život im plynie v tom, že si neustále preverujú, či sú dostatočne dobrí, čo stotožňujú s technickým výkonom v rôznych oblastiach.

U žien pristupuje k nevere ešte niekoľko špecifických pohnútok, ako napríklad pomsta. Koľkokrát počujeme: „Zistila som, že manžel mi zahýba. Tak som si povedala: ja ti ukážem! Kolega by bol na to vhodný a zvedie ho za účelom pomsty manžela“. Nakoniec to končí veľmi zle. Je zaujímavé, že muži nezvádzajú ženy s úmyslom pomstiť sa manželke. Ide o typicky ženskú záležitosť.

U ženy sa nevera ospravedlňuje aj praktickými dôvodmi, napr. „akáže nevera, veď išlo o to, aby sme dcéru dostali na školu....“ Je neverná pre získanie výhody pre rodinu a manžel to neuzná, že to bolo pre rodinu....

Výlučne pre ženy je typická nevera zo súcitu. „On sa na mňa stále pozeral... on je taký chudáčik, tak čo som teda mala robiť, tak som mu vyhovela...Je jasné, že si nechcem rozbiť manželstvo...“ Žena veľmi často podľahne falošnému súcitu a muži niekedy vyslovene volia takúto stratégiu. Odhadnú si ženy, u ktorých sa dá „škemrat“ a byť chudáčikom a ona nakoniec povolí.

Príklad: Lekárka, ktorá žila vo vyrovnanom, šťastnom manželstve, opakovane chodila do kúpeľov a jediný raz tam bola neverná. Hovorila: boli sme štyri týždne v kúpeľoch. Od druhého dňa po príchode chodil neustále za mnou a stále škemral, smutne sa na mňa pozeral, plakal a všetko možné..... tak som mu pred odchodom zo súcitu vyhovela. Nakoľko bola naozaj poriadnou manželkou, mala z toho ťažké výčitky svedomia, ktoré ju trápili roky potom. Hovorila: „ja som si hovorila, že to manželstvu nemôže uškodiť. Muž to nebude vedieť, s týmto sa už nikdy nestretnem, ale tomu chudákovi tak pomôžem. Veď som lekárka, rehabilitačná, tak by som mu mala pomôcť v sociálnej rehabilitácii....“ Ľudia si svojským spôsobom dokážu ospravedlniť všetko.

Súcitné srdce je krásna vec, ale pozor na neho. Pozor už pred manželstvom, aby ste si niekoho nezobrali zo súcitu. Ide o jeden z falošných dôvodom na uzavretie manželstva.

6. Verbálne a neverbálne poruchy komunikácie - ide o poruchy spôsobu toho, ako sa rozprávame, ako komunikujeme mimoslovne - pohľadom, gestom, mimikou. Tohto problému sme sa dotkli, keď sme hovorili o tom, že manželia sa navzájom nerozprávajú, resp. hovoria medzi sebou len funkčne, čo je potrebné zariadiť t.j. fungujú v rodine ako dva výkonné roboty.Ďalšou poruchou v komunikácii je prípad, keď partner urobí chybu a my mu chybu nevytkneme, ale ju zgeneralizujeme: „ty si vždy taký a taký... vždy to robíš takto zle...“ Nie, že si teraz niečo zle uložil, ale „ty si neporiadnik....“ Vždy to zgeneralizujeme, partner sa bráni a nastáva hádka.
   Dotkli sme sa chyby, ktorou je nevyjadrenie svojich pocitov a prianí priamo - k tomu majú sklon predovšetkým hysterické osobnosti: „on ak ma má rád, musí vycítiť, čo si prajem a nie, aby som mu to všetko hovorila.“ Tento typ manželstva sa niekedy nazýva manželstvom s krištáľovou guľou. Jasnovidci si položia do dlane krištáľovú guľu, zahľadia sa na ňu a veštia osud. V tomto type manželstva by bolo asi potrebné, aby partner mal krištáľovú guľu, do ktorej by sa stále pozeral, aby sa dozvedel, čo manželka chce - napríklad chce, aby išiel vyvesiť plienky, alebo že manželka večer chce, aby sme si dnes urobili pekný večer, hoci to nepovedala ani ničím nenaznačila... V takýchto manželstvách by sme spolužitie mohli označiť termínom „komédia plná omylov“, pretože sa neustále mýlia v tom, čo kto chce.
   Veľmi dôležité je vedieť sa hádať. Je potrebné vedieť úprimne vyjadriť svoje pocity - nie nadávaním, ale „pozri, mňa vždy štve, keď robíš....“ alebo „toto neznášam, čo s tým urobíme?“... 
7. Poruchy kultúry spolužitia - patria sem domáce povinnosti, ich rozdelenie, lebo ku kultúre patrí aj to, aby sme si rozdelili spoluprácu a nie ako to vyjadril jeden muž: „mojou funkciou je nosiť peniaze dnu a smeti von“. Je prirodzené, že muž, ktorý v rodine nespolupracuje je v rodine stále viac odsúvaný a v rodine sa necíti dobre. K poruchám kultúry spolužitia patrí neporiadnosť, ktorá v čase pred uzavretím manželstva môže byť roztomilá ale po uzavretí manželstva a s príchodom detí sa stáva naozajstným peklom. Ako vychováte deti k základnému poriadku, ak je jeden z manželov strašne neporiadny? Deti sú oveľa viac vychovávané tým, čo rodičia robia, ako tým, čo im hovoria. Ak im hovoria niečo iné, ako robia, tak si buďte istí, že za príklad si zoberú to, čo robia, nie čo hovoria. Ak otec hovorí o tom, ako je potrebné upratať si hračky a mama po otcovi neustále zbiera ponožky a všetko, tak má u detí nulový úspech, nanajvýš úspech vynútený bitkou. Rovnako sa to týka mamy.
   Sem patrí aj nedostatok hygienických návykov, nato si najviac sťažujú ženy - „Ako mám s ním žiť, keď ho musím raz týždenne dohnať do kúpeľne.... keď dokonca pre neho nie je samozrejmosťou to, aby sa pred stykom umyl a povie mi, že čo si to vymýšľam a že som nejaká fajnovka... holí sa len vtedy, keď ide do spoločnosti... výmenu ponožiek považuje za niečo, čím ho tyranizujem....“ Zdá sa, že je to prehnané. Keď takýto manžel príde do poradne, hovorí: vidíte, že som oholený, vyvoňaný.... prirodzene, ide do poradne, k lekárovi... Tohto nie sú zbavené ani dámy, aj ony zabúdajú na základné hygienické pravidlá ak sú napríklad dva dni doma a nejdú medzi ľudí. Zabúdajú na to, že je vzájomnou povinnosťou manželov, povinnosťou, ktorá vyplýva z úcty jedného partnera k druhému, aby sa usilovali byť pre neho estetickými. Aby boli estetické nielen vtedy, keď sa vyfintia na ples alebo na návštevu, ale aby sa snažili byť čisté a upravené aj počas všedného života. Ide o to, aby to neboli vyťahané ledabolo zaplátané tepláky, na doma je dobré všetko... učeše sa až poobede, pretože pôjde k susedke...
   Sem patrí aj nedostatočná disciplína v tvári, mrzutosť. Keby fotograf mal možnosť vyfotografovať tvár, ako vyzerá doma a ako sa tvár po prekročení prahu akoby zázračným prútikom mení... Výraz tváre doma akoby hovoril „mám ťa už po krk!“, „nemám o teba záujem, nemusím sa usilovať.“ Kultúre tváre by ste sa mali učiť už teraz. Ste tiež doma. Každý z vás má rodinu, z ktorej vyšiel a väčšiny chýb sa dopúšťate už doma s rodičmi a súrodencami. Doporučuje sa, aby človek ku svojej rannej hygiene pridal pohľad do zrkadla a nasadenie úsmevu. Pre vašich blížnych a najbližších by ste nemali byť nádobou, ktorá na nich hneď zrána hodí splašky svojej mrzutej nálady. Patrí to k disciplíne a človek sa to musí učiť.
   V jednej detskej knižke sa mi páčila krátka príhoda. Dievča bolo v cirkuse, kde videlo krotiteľku, ktorá strkala hlavu do tigrej tlamy. Bola tým nadšená a okamžite sa rozhodla, že chce byť tiež taká odvážna, hrdinská, statočná a tiež sa stane krotiteľkou. doma jej povedali, že je to síce pekné, ale keď chce byť odvážna a hrdinská, tak musí byť taká vždy vzhľadom na niečo - aby niekomu pomohla, niekomu urobila radosť...v tom sa musíš začať cvičiť už teraz. Oveľa väčšia odvaha, statočnosť a hrdinstvo je, že ak ťa bolí zub či hlava alebo ťa tlačia malé topánky ... a ty neskučíš, nenasadzuješ mrzutú tvár, neotravuješ celé okolie, ale zatneš zuby, možno sa aj usmievaš a prispievaš k dobrej nálade. To sú hrdinstvá a hoci im hovoríme „malé“, tak ten, kto sa v nich začne cvičiť, zistí, že sú ťažké. Tomu, kto sa v nich nebude cvičiť sa môže stať, že nezvládne ani to veľké. Nemusí to byť strkanie hlavy do levovej tlamy, ale situácia, keď budete mať dve či tri deti a jedno z nich bude vážne choré. Až tu sa ukáže, do akej miery sa človek vychoval aj v oblasti disciplíny.
8. Nesúlad výchovy a nesúlad rodinných vzorov - ide o prípady, keď jeden z partnerov príde z rodiny, kde všetko riadila matka a otec len poslúchal a druhý partner príde z opačného typu rodiny a každý začne presadzovať svoj názor. Jeden príde z rodiny, kde sa deti vychovávali veľmi prísne a bitkou a druhý príde z rodiny, kde sa deti nebili a teraz sa majú zhodnúť na výchove a každý si presadzuje svoje.

Je dobré, aby ste pred vstupom do manželstva vedeli, aké sú rodinné vzory vášho partnera a pokiaľ máte rozdielne rodinné vzory na hospodárenie s peniazmi, na to, kto v rodine vládne, na spoluprácu, na výchovu detí... aby ste si vzájomne už vopred vysvetlili a vyjasnili tieto podstatné otázky. Rozpory vo výchove detí sú na druhom mieste príčinou, ktorá privádza manželov do poradne, ktoré ich privádzajú aj do veľkých hádok, kríz a následne až do nevier a rozpadov vzťahu. Nejednotná výchova sa samozrejme odráža na deťoch - čo otec dovolí, mama zakáže a opačne.

Možno ste čítali časové prognózy kríz v manželstve. Myslím, že sa to nedá vymedziť, skôr si môžeme definovať typy kríz:

1. Kríza z vytriezvenia - keď sa dvaja ľudia berú, sú do určitej miery opití láskou. Majú určité mýty, predstavy a prvou krízou je vytriezvenie do reality.
2. Kríza zo zmeny manželstva v rodinu, - veľmi často sa to stiahne do jednej krízy s 1), pretože dievča sa vydáva už tehotné a vytriezvenie spadá do obdobia, keď sa narodí dieťa a manželia sa musia potýkať s dvoma krízami naraz - zmenou manželstva na rodinu a vytriezvením z pôvodných predstáv. Už aj z tohto dôvodu je vhodné, aby tehotenstvo nepredchádzalo uzatváranie manželstva. Vieme, že v prípade uzatvárania manželstva len pod tlakom tehotenstva, sa veľmi často stáva, že dieťa nemá ešte ani 7 rokov a je bez pôvodného otca.
3. Kríza zo sexuálnej dezilúzie t.j. z toho, že sex nám už nejde tak dobre ako v prvých rokoch.
4. Kríza z uvoľnenia rodiny, keď deti odchádzajú z rodinného hniezda a partneri si zrazu uvedomia, že život im ubehol, nevedia sa zorientovať a začnú hľadať nejaké nové dobrodružstvá.
5. Kríza stredného veku, ktorá je stále častejšia. Ide o krízu v ktorej sa najviac prejavuje ponorkový syndróm: sme stále uzavretí len tu v „ponorke“ s našimi deťmi, nikde sa od nich nemôžeme pohnúť. Často to postihuje ženu, ktorá je doma s deťmi a komunikuje len s manželom, čo nie je dobré, pretože k správnemu manželstvu vždy patrí otvorenosť voči rodinným priateľom, voči priateľke, manželovým kamarátom (nie však otvorenosť, v ktorej hovoríme o dôverných veciach, ktoré nám zveril partner).

Prvky úspešných manželstiev: (bez ohľadu na kultúrne prostredie, z ktorého pochádzali, náboženské presvedčenie... ale boli to manželstvá úspešné, dobré, dlhodobé)

1. Jeden druhého si vážili, mali k sebe úctu, nebola tam len láska, ale od počiatku tam vždy bola úcta. Mali dôvod vážiť si partnera, mali dôvod povedať o partnerovi, že je dobrý človek.
2. Boli k sebe navzájom tolerantní, vedeli, že partner má chyby, vedeli to od počiatku, ale boli ochotní mu ich tolerovať, pretože každý z nás má chyby a vedeli to aj o sebe, že majú chyby.
3. Usilovali sa využiť všetky prednosti svojho zväzku (každý zväzok má špecifické prednosti) a minimalizovať jeho vady. Nepredstavovali si, že to bude ideálne, ale chceli pracovať na tom, aby to bolo čo najlepšie.

Doporučenia pre dobré manželstvo:

1. Nikdy nedávajte prednosť svojmu rodičovi pred svojím manželom. Okamihom manželstva prestáva byť vo vašom živote prvou mama, ale prvým je pre vás manžel. Ak človek neopustí svojich rodičov, jeho manželstvo veľmi často stroskotáva. Dnes naozaj veľmi často dochádza k tomu, že zhýčkaný mladý muž uteká z rodiny za mamou a rovnako aj zhýčkaná mladá žena. U mamy sa mali lepšie, nemuseli toľko pracovať, nikto od nich nevyžadoval veľa. Možno vyslovene z manželstva neutekajú, ale rozprávajú sa len s mamou, idú len za ňou lebo je dôležitejšia, keď sa narodí dieťa je manžel úplne odstrčený a je tu babička, mama a dieťa, ktoré sa potom často pýta: „a načo máme doma ocka?“
2. Nájdite si spoločnú činnosť a spoločný záujem ale nebazírujte na tom, že musíte mať všetky záujmy spoločné.
3. O dôverných záležitostiach manžela hovorte vždy len s manželom a nikdy nehovorte o nich so svojimi rodičmi, pokiaľ vám to on nedovolí. Vždy zachovajte voči manželovi lojalitu.
4. Nešetrite chválou a uznaním.
5. Nikdy nepripomínajte staré chyby a slabosti, čo bolo bolo a je zabudnuté.
6. Majte úprimný záujem o starosti partnera
7. Nadmerne neobmedzujte voľnosť druhého
8. Majte úctu k partnerovi a prejavujte ju aj svojím vzhľadom a slušným chovaním. Má na to väčší nárok ako cudzí ľudia, s ktorými sa stretávate.
9. Dohovorte sa na spolupráci vo všetkých oblastiach v domácnosti.
10. Pamätajte, že intímne styky majú byť vždy prejavom vašej lásky a pohody a nemajú byť konané z iného dôvodu, napr. preto, aby sme tak urovnali to, čo sme cez deň pokazili.

Milovať človeka znamená odpúšťať.

Nevypytovať sa.

Byť blízko, keď zavolá.

Z jeho radosti vyženú listy tvoje holé konáre.

Cítiš, miazga prúdi od koreňa k srdcu

Niekde niekto so mnou a pre mňa je.