7. Falošné cesty lásky

Odpoveď na otázku, čo je v sexualite normálne a čo nie, nie je ľahká. Vo veľkej miere to záleží na kultúre, výchove a pod. Napriek tomu je možné nájsť spoločné črty.

V r. 1974 sa zišli v Ženeve na porade pod patronátom WHO odborníci zaoberajúci sa sexuológiou a sexuálnou výchovou. Po niekoľkodenných dlhých diskusiách dospeli ku koncepcii sexuálneho zdravia. Koncepcia prijatá WHO a znie:

Sexuálne zdravie predstavuje súhrn telesnej, citovej, rozumovej a spoločenskej stránky človeka, ako sexuálnej bytosti, ktorý obohacuje osobnosť, zlepšuje jej vzťahy k ľuďom a rozvíja schopnosť lásky.

Ide o normu, podľa ktorej sa orientujeme v tom, čo je a čo nie je v sexe zdravé.

Za normu môžeme považovať aj telesnú aktivitu dvoch dospelých (telesne, citovo, rozumovo, spoločensky) jedincov, muža a ženy v rámci ich trvalého vzťahu lásky. Aktivita musí prebiehať spôsobom, ktorý ich nezraňuje a neponižuje dôstojnosť človeka.

Uvedená koncepcia, na ktorej pracovali odborníci z celého sveta pôsobiaci v WHO sa často ocitá len v materiáloch WHO a v časopisoch sa dočítate, že všetko, čo prináša potešenie a uspokojenie obom partnerom resp. aj viacerým partnerom súčasne, je normálne, tj. normou je, aby to nebolo proti vôli druhého, aby to prinieslo potešenie a dobre to fungovalo (ide o vytrhnutie sexuálnej aktivity z ľudského kontextu). V tejto oblasti môže veľmi dobre fungovať aj u veľmi ťažko rozumovo postihnutý človek. Sestričky, ktoré pracujú v ústavoch pre mentálne zaostalých vám to môžu potvrdiť, že hoci nie sú schopní sa sami najesť, táto oblasť dokáže veľmi dobre fungovať.

Medici robievajú pokusy na žabách, ktoré dokazujú, čo všetko je schopný urobiť organizmus bez mozgu. Žabe sa odstrihne horná časť mozgu a pozoruje sa, čo všetko dokáže robiť - môže plávať a dokáže aj súlož. Nato mozog nepotrebuje.

My nato mozog potrebujeme a ak by sme ho vylúčili a nechali tam len aktivitu a vynechali by sme súhrn citovej a rozumovej zložky, dostali by sme sa na úroveň žaby a nie na ľudskú úroveň.

U človeka je primárny vzťah: muž - žena. Ich vzťah k sebe navzájom ako dvoch bytostí, ktoré sa stretli, chcú ísť spolu životom, ktoré sa chcú vzájomne obohacovať - „obohacuje osobnosť, zlepšuje jej vzťahy k ľuďom a rozvíja schopnosť lásky.“ Cieľom muža je žena, cieľom ženy je muž v zmysle ich lásky a spoločnej cesty a sex je prostriedkom, ktorý je prostriedkom na utuženie vzťahu, ale nie je cieľom.

Ak sa sex v rámci vzťahu zmení z prostriedku na cieľ, je zle. V takom prípade má muž ženu ako prostriedok sexu, potešenia, ktorý je cieľom. Sex môže byť prostriedkom, ale nie prostriedkom k partnerovi: žena - sex ako prostriedok, ale nie k mužovi ako osobe, ale k peniazom.

Do ľudskej lásky a do správnej ľudskej sexuality patrí, že sex patrí do rámca trvalého vzťahu dvoch dospelých bytostí muža a ženy, je to prostriedok, ktorý ich vzťah prehlbuje, upevňuje, ale nie je cieľom.

Falošných ciest je veľa. Ide o sexuálne deviácie, odchýlky. Môžeme ich rozdeliť do troch oblastí:

1. deviácia týkajúca sa - objektu (na koho je sexualita zameraná)
2. prostriedku (akým spôsobom je prevádzaná)
3. cieľa (keď míňa cieľ)

Najznámejšie sú prípady deviácií týkajúcich sa objektu. Dotkneme sa troch porúch

• pedofílie
• sexuálnej agresie
• homosexuality.

Pedofília - ide o styk alebo sexuálnu aktivitu zameranú na deti a nedospelých. Sexuálne delikty na deťoch do 15 rokov predstavujú 1/3 zo všetkých závažných sexuálnych trestných činov. Pred r. 1990 bolo v celej republike ročne spáchaných na deťoch asi 3000 deliktov, ktoré boli zistené a trestne stíhané (nie je evidované, koľko ich bolo nezistených... ale predpokladáme, že je ich viac, ako sa zistí - 2/3 sa týka dievčat a 1/3 chlapcov) Na tomto mieste chcem upozorniť na dva omyly:

1. omyl je, že to deťom hrozí v parku alebo na osamelých miestach. Vzniká to na základe toho, čo sa píše v novinách. 2/3 týchto činov sa odohrávajú v blízkosti bytu páchateľa a 1/2 priamo v byte páchateľa. Dieťa je oveľa viac ohrozené tým, keď nevie, že nemôže ísť samé s človekom, ktorého málo pozná, do jeho bytu len preto, aby sa pozrelo na niečo zaujímavé, ako tým, keď ide samé cez park. Veľmi často sa týchto deliktov dopúšťajú aj známi rodiny, príbuzní, veľmi často nevlastní otcovia. Myslite nato, že v našej spoločnosti je dobré od malička deťom vštepovať, že nikdy nesmú ísť do domu, bytu či na iné miesto, kde ich pozve neznámy človek. Môže sa to zdať ako vzbudzovanie nedôvery v deťoch, ale ide o jednu zo základných prevencií. Poškodenia, ktoré vznikajú na malých deťoch po ich znásilnení sú strašné a pretrvávajú až do dospelosti, kde sa prejavujú v neschopnosti resp. veľmi sťaženej schopnosti normálneho sexuálneho života. Môže sa totálne narušiť vývoj osobnosti a to aj vtedy, ak nedošlo k agresii.

V súčasnosti sa vo svete určité kruhy usilujú o to, aby táto aktivita bola „znormálnená“, aby bolo v rámci slobody, demokracie a ľudských práv priznané tzv. právo na sexualitu i s deťmi bez ohľadu na vek za predpokladu, že to bude so súhlasom dieťaťa. Dokážete si predstaviť, ako 5 či 10-ročné dieťa vedome súhlasí so sexuálnou aktivitou s plným pochopením o čo ide? 5-ročné dieťa za čokoládu „slobodne“ súhlasí... a tieto názory sa začínajú objavovať aj u nás (preto o tom hovorím)...

Zdôrazňujem, že pedofilné osoby častokrát žijú vo vyrovnaných manželstvách a pre okolie nie sú ničím nápadné.

Agresori - ľudia, ktorí sa dopúšťajú sexuálnych agresií (ide takmer výlučne o mužov), nemusia byť vždy sadisti. U sadistu je vzrušenie viazané na bolesť, utrpenie, nehybnosť a totálne podrobenie sa obete. Agresori sú predovšetkým osoby primitívne, nezdržanlivé, ktoré sa nesnažia vytvoriť si k žene vzťah, ale idú za svojím cieľom pudovo, predovšetkým, keď si vypijú. Veľakrát ide o ľudí neschopných rozvoja citov a vzťahu, ktorí ženu potrebujú len ako nástroj a všetko ostatné by ich vlastne zaťažovalo. Agresia je pre nich priamou cestou k cieľu. Ďalej ide o mužov, ktorí potrebujú, aby žena bola len nástrojom do takej miery, že chcú, aby bola zbavená ľudskej stránky. Preto sa častokrát ako sebaobrana uplatní rozhovor. Keď sa skúmalo, akým spôsobom sa má žena, ktorá je napadnutá, brániť, keď sa nemôže dovolať pomoci, zistilo sa, že v pomerne vysokom percente prípadov (až 50%) nadviazanie rozhovoru s agresorom, dokáže prerušiť jeho aktivitu. Vo všeobecnosti ale platí: nechodiť v noci sama, nechodiť cez opustené miesta, nestopovať - stopovanie predstavuje skutočné riziko života... ani dve ženy sa nemusia ubrániť.

Homosexualita - ide o niečo iné. Pravá homosexualita je vrodená. Nie je to niečo, čo si človek sám vybral.

Počas vnútromaternicového vývoja sa medzi 60-tym a 70-tym dňom rozhoduje, či pôjde o muža alebo o ženu. Formovanie sexuálnych centier v mozgu prebieha v pomerne krátkom období na konci 6. mesiaca. Ide o veľmi zraniteľné obdobie, kedy určité hormonálne vplyvy môžu viesť k tomu, že mozgové centrá sa sformujú inak a následne sa narodí človek s odchylným sexuálnym chovaním. Vývoj je zložitejší u chlapca, následkom čoho sa u mužov vyskytuje viac sexuálnych porúch a deviácií.

Na homosexualitu vplýva aj celková výchova v detstve v tom zmysle, že ak tam existuje slabšia dispozícia, náklonnosť k homosexualite, môže tomu nesprávna výchova napomôcť. Môže ísť napr. o výchovu chlapca v čisto ženskom prostredí, resp. môže ísť o výchovu, ktorá určitým spôsobom preferuje opačné pohlavie. U dievčat to môže byť v prípade, že otec chcel mať chlapca, a preto dal dievčaťu takmer mužské meno a vedie ju k čisto mužským činnostiam. V prípade, že dievča má dispozíciu k homosexualite, potom takáto výchova môže k takejto orientácii prispieť.

Ak ide o vrodenú homosexualitu, potom nie je možné preorientovať tohto človeka na heterosexuála. Nie je to možné preto, lebo od počiatku má zmenené mozgové centrá. Iný prípad je, keď ide o tzv. naučenú homosexualitu, ku ktorej môže dôjsť zvedením v čase dospievania, resp. vo väzniciach, v kasárňach...

Priemerne asi 4% mužov a 1% žien má homosexuálnu dispozíciu.

Zdôrazňujem, že homosexualita je vrodená. Homosexuál za svoju poruchu nemôže. Väčšinou si to uvedomí v čase dospievania. Dnes vieme, že za veľkým množstvom samovrážd v tomto veku sa skrýva rozpoznanie, že sú homosexuálmi. Je veľmi ťažké sa s tým vyrovnať. Preto toľkí majú za sebou samovražedné pokusy, ale aj dokonané samovraždy, súvisí to s depresiami, alkoholizmom, drogami - ide o dôsledok otrasu z poznania tohto faktu, nevyrovnanie sa s ním, pocitu vylúčenia zo spoločnosti... Uvedomme si, ako sa k týmto ľuďom stavia spoločnosť - vtipy, opovržlivé pomenovania týchto ľudí.... vzhľadom na %-uálne zastúpenie, koľko ľudí má túto dispozíciu na veľkom internáte... Vaše opovržlivé chovanie môže viesť k tomu, že niektorý z nich sa to rozhodne riešiť radikálne...

Veľakrát je pre rodičov veľmi ťažkým zistením, že deti majú túto poruchu. Jediným riešením je pomôcť vyrovnať sa s tým, s čím sa narodil.

Dnes sa častokrát dostávame až do opačnej situácie, keď sa nalieha na zrovnoprávnenie homosexuality do tej miery, že sa hovorí o treťom pohlaví a to v tom zmysle, že neexistuje len muž a žena, ale aj homosexuál. Následne homosexuáli, ktorí majú vplyv napr. v USA, docielili, že ich porucha nesmie byť označovaná za zdravotnú poruchu a dokážu si súdne vynútiť postavenie menšiny, ktorá má byť chránená, rešpektovaná, ktorá má mať zaistené určité percentuálne zastúpenie na úradoch, školách a pod.

Takéto skupiny začali agresívne pôsobiť aj u nás. Dosiahli, že pôvodne trestný styk homosexuála s osobou mladšou ako 18 rokov sa stal beztrestný. Homosexuáli bojujú, aby ich zväzky boli zrovnoprávnené s manželstvom a aby mali právo adoptovať deti.

O homosexualite sa veľa hovorí aj v súvislosti s AIDS, vzhľadom na promiskuitu medzi homosexuálmi a spôsob, akým vykonávajú sexuálne vzťahy. Do promiskuity sú čiastočne vháňaní spoločnosťou, ale predovšetkým svojimi vlastnými vzťahmi - homosexualita je poruchou a nemôže naplniť celú definíciu zdravia. Hlboké a trvalé partnerské vzťahy, ktoré trvajú prakticky celý život a zodpovedajú láske medzi manželmi sa nájdu aj medzi homosexuálmi, ale ide o výnimku potvrdzujúcou pravidlo. Oveľa častejšie sa stretávame s veľkou promiskuitou. Aj medzi nimi je veľa ľudí, ktorí sa zo všetkých síl usilujú, aby vybudovali naozaj dobrý partnerský vzťah. Otázne je, čo je u nich po sexuálnej stránke cieľom. Z hľadiska definície sexuálneho zdravia by cieľom bola skôr abstinencia, ale z reality vieme, že mnohí to nie sú schopní prijať. Potom druhotným cieľom by bol trvalý, verný partnerský vzťah, pokiaľ nie je osoba schopná vyrovnať sa so svojou poruchou do takej miery, že bude žiť tak, ako žije mnoho iných heterosexuálov, ktorí si nenašli svojho životného partnera.

Hovorím o tom preto, že výskyt je vysoký, je vysoká samovražednosť a k rozlíšeniu a uvedomeniu dochádza práve vo vašom veku. Nebojte sa odsúdenia a ak máte pochybnosti o svojom zameraní, choďte k lekárovi. Veľakrát sú pochybnosti neoprávnené a vychádzajú z nesprávnych indícií. Pokiaľ by naozaj išlo o poruchu, je možné pomôcť vyrovnať sa so životom a ukázať cestu, ako ísť ďalej. Toto platí aj pre rodičov.

Deviácie týkajúce sa cieľa:

Ak cieľom sexuálnej aktivity nie je hlboký vzťah muža a ženy v rámci lásky, ide o deviantnú aktivitu.

Prostitúcia - prostredníctvom sexu sa získavajú peniaze, cieľ = peniaze. Sexuálna aktivita je deviantná bez ohľadu nato, ako je prevádzaná, či prináša potešenie obom alebo len zákazníkovi. Je povera, že ženy, ktoré sa dávajú na túto dráhu, majú zvýšený sexuálny pud. Naopak, vo veľkej väčšine ide o ženy po sexuálnej stránke skôr chladné a nejde im o aktivitu, ale o finančné a iné výsledky.

O prostitúcii sa niekedy hovorí, že je to najstaršie remeslo, pretože sprevádza ľudstvo od doby, od kedy máme historické záznamy. Oddávajú sa jej osoby, ktoré sú nejakým spôsobom anomálne, môžu byť aj vysoko inteligentné a anomália môže byť len v morálnej a citovej oblasti. Veľmi často však ide o osoby primitívne. Avšak či ide o prostitútky z E 55 alebo vysokoškolsky vzdelané na zavolanie, vždy je tu základom deviácia - sex je len prostriedok na získanie peňazí a neslúži na obohacovanie vzťahu dvoch osobností.

Účelový sex - žena sa vyspí so šéfom, aby ju povýšil... sexuálna aktivita je prostriedkom na získanie lepšieho miesta....

Promiskuita, striedanie partnerov, keď partner je zameniteľný a pri sexuálnej aktivite ide skôr o potešenie, než o vzťah. Rozlišujeme tri typy:

1. typ Don Juan - donchuan je človek, ktorý chce ženu dobyť, dvorí jej, má pocit, že je do nej zamilovaný, ale akonáhle ju získa, stratí o ňu záujem. Je to nešťastník, ktorý napriek úspechu u žien, potrebuje si neustále dokazovať, že on je ten, na koho ženy letia a kto dokáže každú zviesť. Väčšinou ide o zakomplexovaných ľudí.
2. typ Casanova - nejde mu o to, aby si niečo dokazoval, ide mu o pôžitok.
3. typ konzumu (najrozšírenejší) - sex sa berie ako vec potreby a spotreby, ktorú si vzájomne dvaja jedinci poskytujú ako niečo, čo patrí k životu a načo má človek nárok, tak, ako má nárok na cigaretu, čokoládu a pod. Súčasne nám reklama vytrvalo vnucuje, že využívanie sexu je nepostrádateľnou a normálnou súčasťou života: buďte úspešní v práci a po práci buďte úspešní v sexe. Ak je niekto úspešný v práci a eventuálne je úspešný v sexe (aj keď sa to často nekryje), nemá čas rozmýšľať nad niečím hlbším a nemá čas rozmýšľať nad tým, že s ním v spoločnosti niekto manipuluje. Stáva sa ľahko ovládateľný.

Pornografia - nebezpečná je tzv. tvrdá pornografia, ktorá popisuje deviantné aktivity - sadizmus, pedofília.... Vieme, že na tieto ciele sú zneužívané deti a existujú rodičia, ktorí sú ochotní svoje deti za odplatu poskytnúť na natáčanie najtvrdších pornofilmov a takíto rodičia sú už aj u nás.

V tomto prípade nie je zhodný pohľad kriminalistov a iných odborníkov. Kriminalisti tvrdia: pornografia je nebezpečná, vyvoláva zvýšenú vlnu násilia, znižuje u človek odpor k násiliu v sexe. Mnohí pedagógovia často tvrdia, že pornografia nie je až natoľko nebezpečná. Myslím, že kriminalisti, majú väčšiu pravdu, aj vzhľadom na poznatky z vyšetrovaní.

Onánia, masturbácia, sebaukájanie - problém je v tom, že dnes sa to prezentuje ako niečo úplne normálne, čo zákonite a nutne patrí k vývoju človeka. Často sa výskyt tohto javu zamieňa za normu. Musíme povedať, že onánia nemá až také zhubné následky, ako sa môžete dočítať v starých knihách - ide o to, aby sme nepreháňali, pretože akékoľvek preháňanie a nepravda je nebezpečná. Na druhej strane onánia rozhodne nenapĺňa definíciu normálnej sexuality, pretože tu nejde o žiaden vzťah - človek používa na získanie potešenia svoje telo - a svojím spôsobom je naozaj nebezpečná ale nie v zmysle ojedinelej onánie, ktorá sa u dospievajúcich chlapcov ale i dievčat vyskytuje vo vysokom percente. Nebezpečná je vtedy, ak ide o návyk.

Nebezpečie vyplývajúce z onánie:

1. ide o veľmi ľahký a prakticky vždy dostupný spôsob, ako si vytvoriť sexuálnu slasť (určite je to ľahšie, ako sa usilovať o vytvorenie trvalého partnerského vzťahu). Ľahkosť a dostupnosť môže zvádzať k tomu, že osoba nebude mať záujem, aby raz budovala skutočný a pevný partnerský vzťah - prečo, keď sa to dá aj inak a ľahšie?
2. môže si na tento spôsob zvyknúť do takej miery, že predovšetkým u dievčat dochádza k poruchám sexuálneho života v manželstve. Ťažko sa dokážu prispôsobiť a preladiť na normálnu sexuálnu aktivitu.
3. v dospievaní je úlohou človeka nájsť si svoje povolanie, miesto v živote, svoj hodnotový systém a pripravovať sa na trvalý partnerský vzťah. Ak veľa svojej energie odvádza do návykovej onánie, nemá na iné veci čas ani chuť. Onánia je porucha a spočíva v tom, že brzdí rozvoj osobnosti smerom k výchove k partnerstvu.

Je nebezpečná pohlavná abstinencia?

Dnes sa v časopisoch veľmi často dozviete, že pohlavná abstinencia je niečo neprirodzené, nenormálne... a častokrát sa v rozpore so zákonom radí 13-ročným, aby pokračovali v začatom sexuálnom živote.

Sovietsky sexuológ Chodakov, ešte za existencie ZSSR (nemôžeme ho teda upodozrievať zo zaujatosti, konzervativizmu alebo náboženského tmárstva) napísal:

„Pohlavná čistota, hrdosť, cudnosť, nevyhnutnosť pohlavnej zdržanlivosti až do uzavretia manželstva, to nie sú len zastaralé pojmy. Nejde len o otázky morálky, ale aj zdravia a šťastia. Vernosť a panenstvo nie sú pre šťastie len všedné a nepotrebné slová, ako to chcú tvrdiť dnešní mladí ľudia.“

Jeho reakciou na názor, že predmanželský pohlavný život je nutnosť, napísal:

„Podobnú teóriu je potrebné odsúdiť a zamietnuť. Vychádza z neznalosti fyziológie a psychológie pohlavných a partnerských ľudských vzťahov.“

Náš profesor Hynie, významný sexuológ a zakladateľ prvého zdravotníckeho sexuologického ústavu na svete napísal: Nemožno tvrdiť, že by u zdravých ľudí samotné opomínanie sexuálnych záležitostí malo nejaké škodlivé následky pre ich zdravie a to predovšetkým v období, keď sú sústredení na nejakú inú činnosť. Ako nie je hanbou otvorene prehlasovať, že muž je abstinent a nefajčiar, snáď príde tiež doba, keď bude možné verejne prehlasovať abstinenciu v pohlavnom ohľade.

Švédsky sexuológ napísal: Myslím, že ešte nikto neochorel v dôsledku zdržanlivosti, ale ochorel vtedy, ak sa jeho obrazotvornosť zaoberala výlučne pohlavnými vecami.